ZSSR
bývalý najväčší štát na svete podľa rozlohy, druhý podľa ekonomickej a vojenskej sily a tretí podľa počtu obyvateľov. ZSSR vznikol 30. decembra 1922, keď sa Ruská sovietska federatívna socialistická republika (RSFSR) zlúčila s Ukrajinskou a Bieloruskou sovietskou socialistickou republikou a Zakaukazskou sovietskou federatívnou socialistickou republikou. Všetky tieto republiky vznikli po Októbrovej revolúcii a rozpade Ruskej ríše v roku 1917. Od roku 1956 do roku 1991 tvorilo ZSSR 15 zväzových republík. V septembri 1991 z únie vystúpili Litva, Lotyšsko a Estónsko. 8. decembra 1991 vedúci predstavitelia RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska na stretnutí v Belovežskej Pušči oznámili, že ZSSR prestal existovať a súhlasili s vytvorením voľného združenia – Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). 21. decembra v Almaty vedúci predstavitelia 11 republík podpísali protokol o vytvorení tohto spoločenstva. 25. decembra odstúpil prezident ZSSR M.S. Gorbačov a na druhý deň bol ZSSR rozpustený.
Geografická poloha a hranice. ZSSR okupoval východnú polovicu Európy a severnú tretinu Ázie. Jeho územie sa nachádzalo severne od 35° severnej zemepisnej šírky. medzi 20°E a 169° zd Sovietsky zväz na severe ohraničoval Severný ľadový oceán, ktorý bol väčšinu roka zamrznutý; na východe - Beringovo, Okhotské a japonské more, ktoré v zime zamŕza; na juhovýchode hraničil na súši s KĽDR, Čínskou ľudovou republikou a Mongolskom; na juhu - s Afganistanom a Iránom; na juhozápade s Tureckom; na západe s Rumunskom, Maďarskom, Slovenskom, Poľskom, Fínskom a Nórskom.
ZSSR, ktorý zaberal významnú časť pobrežia Kaspického, Čierneho a Baltského mora, však nemal priamy prístup k teplým otvoreným vodám oceánov. Od roku 1945 je plocha ZSSR 22 402,2 tisíc metrov štvorcových. km, vrátane Bieleho mora (90 tis. km 2 ) a Azovského mora (37,3 tis. km 2 ). V dôsledku rozpadu Ruskej ríše počas prvej svetovej vojny a občianskej vojny v rokoch 1914-1920 Fínsko, stredné Poľsko, západné oblasti Ukrajiny a Bieloruska, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Besarábia, južná časť Arménska a región Uriankhai (v roku 1921 sa stal nominálne nezávislou Tuvanskou ľudovou republikou). V čase svojho založenia v roku 1922 mal ZSSR rozlohu 21 683 tisíc metrov štvorcových. km. V roku 1926 Sovietsky zväz anektoval súostrovie Zem Františka Jozefa v Severnom ľadovom oceáne. V dôsledku 2. svetovej vojny boli pripojené tieto územia: západné oblasti Ukrajiny a Bieloruska (z Poľska) v roku 1939; Karelian Isthmus (z Fínska), Litvy, Lotyšska, Estónska, ako aj Besarábie a Severnej Bukoviny (z Rumunska) v roku 1940; región Pechenga alebo Petsamo (od roku 1940 vo Fínsku) a Tuva (ako Tuvská autonómna sovietska socialistická republika) v roku 1944; severná polovica Východného Pruska (z Nemecka), južný Sachalin a Kurilské ostrovy (od roku 1905 v Japonsku) v roku 1945.
Obyvateľstvo. V roku 1989 bol počet obyvateľov ZSSR 286 717 tisíc ľudí; Viac ich bolo len v Číne a Indii. V priebehu 20. storočia. takmer zdvojnásobil, hoci miera celkového rastu zaostávala za svetovým priemerom. Hladomorové roky 1921 a 1933, prvá svetová vojna a občianska vojna spomalili rast populácie v ZSSR, ale možno hlavným dôvodom oneskorenia sú straty, ktoré ZSSR utrpel v druhej svetovej vojne. Len priame straty dosiahli viac ako 25 miliónov ľudí. Ak zoberieme do úvahy nepriame straty - pokles pôrodnosti počas vojny a zvýšenú úmrtnosť z ťažkých životných podmienok, potom celkový počet pravdepodobne presahuje 50 miliónov ľudí.
Národnostné zloženie a jazyky. ZSSR vznikol ako mnohonárodný zväzový štát, ktorý pozostával (od roku 1956 po transformácii Karelo-Fínskej SSR na Karelskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku do septembra 1991) z 15 republík, ktoré zahŕňali 20 autonómnych republík, 8 autonómnych oblastí a 10 autonómnych okrugov - všetky boli vytvorené pozdĺž národných línií. V ZSSR bolo oficiálne uznaných viac ako sto etnických skupín a národov; viac ako 70% celkového obyvateľstva tvorili slovanské národy, najmä Rusi, ktorí sa usadili na rozsiahlom území štátu v priebehu 12-
19. storočia a do roku 1917 zaujímali dominantné postavenie aj v tých oblastiach, kde netvorili väčšinu. Neruské národy v tejto oblasti (Tatári, Mordovčania, Komi, Kazachovia atď.) sa postupne asimilovali v procese medzietnickej komunikácie. Hoci sa v republikách ZSSR podporovali národné kultúry, ruský jazyk a kultúra zostali predpokladom takmer každej kariéry. Republiky ZSSR dostali svoje mená spravidla podľa národnosti väčšiny svojho obyvateľstva, ale v dvoch zväzových republikách – Kazachstane a Kirgizsku – tvorili Kazachovia a Kirgizsko len 36 % a 41 % z celkového počtu obyvateľov, a v mnohých autonómnych entitách ešte menej. Národnostne najhomogénnejšou republikou bolo Arménsko, kde viac ako 90 % obyvateľstva tvorili Arméni. Rusi, Bielorusi a Azerbajdžanci tvoria viac ako 80 % obyvateľstva vo svojich národných republikách. Zmeny v homogenite národnostného zloženia obyvateľstva republík nastali v dôsledku migrácie a nerovnomerného prírastku obyvateľstva rôznych národnostných skupín. Napríklad národy Strednej Ázie so svojou vysokou pôrodnosťou a nízkou mobilitou absorbovali masy ruských prisťahovalcov, no udržali si a dokonca zvýšili svoju kvantitatívnu prevahu, pričom približne rovnaký prílev do pobaltských republík Estónska a Lotyšska, ktoré mali nízku vlastnej pôrodnosti, narušená rovnováha nie je v prospech pôvodného obyvateľstva.
Slovania. Túto jazykovú rodinu tvoria Rusi (Veľkorusi), Ukrajinci a Bielorusi. Podiel Slovanov v ZSSR postupne klesal (z 85 % v roku 1922 na 77 % v roku 1959 a na 70 % v roku 1989), najmä v dôsledku nízkej miery prirodzeného prírastku v porovnaní s národmi južných okrajov. Rusi tvorili v roku 1989 51 % celkovej populácie (65 % v roku 1922, 55 % v roku 1959).
národy strednej Ázie. Najväčšou neslovanskou skupinou národov v Sovietskom zväze bola skupina národov Strednej Ázie. Väčšina z týchto 34 miliónov ľudí (1989) (vrátane Uzbekov, Kazachov, Kirgizov a Turkménov) hovorí turkickými jazykmi; Tadžici, ktorí majú viac ako 4 milióny ľudí, hovoria dialektom iránskeho jazyka. Tieto národy tradične vyznávajú moslimské náboženstvo, venujú sa poľnohospodárstvu a žijú v preľudnených oázach a suchých stepiach. Stredoázijský región sa stal súčasťou Ruska v poslednej štvrtine 19. storočia; Predtým existovali emiráty a khanáty, ktoré súperili a často medzi sebou bojovali. V stredoázijských republikách v polovici 20. storočia. bolo takmer 11 miliónov ruských prisťahovalcov, z ktorých väčšina žila v mestách.
Národy Kaukazu. Druhú najväčšiu skupinu neslovanských národov v ZSSR (15 miliónov ľudí v roku 1989) tvorili národy žijúce na oboch stranách Kaukazu, medzi Čiernym a Kaspickým morom až po hranice s Tureckom a Iránom. Najpočetnejší z nich sú Gruzínci a Arméni so svojimi formami kresťanstva a starovekých civilizácií a turkicky hovoriaci moslimovia z Azerbajdžanu, príbuzní Turkom a Iráncom. Tieto tri národy tvorili takmer dve tretiny neruského obyvateľstva v regióne. Zvyšok nerusov zahŕňal veľké množstvo malých etnických skupín vrátane iránsky hovoriacich ortodoxných Osetov, mongolsky hovoriacich budhistických Kalmykov a moslimských Čečencov, Ingušov, Avarov a iných národov.
Pobaltské národy. Pozdĺž pobrežia Baltského mora žije cca. 5,5 milióna ľudí (1989) troch hlavných etnických skupín: Litovčania, Lotyši a Estónci. Estónci hovoria jazykom blízkym fínčine; Litovský a lotyšský jazyk patrí do skupiny baltských jazykov, blízkych slovanskému. Litovčania a Lotyši sú geograficky medzičlánkami medzi Rusmi a Nemcami, ktorí na nich spolu s Poliakmi a Švédmi mali veľký kultúrny vplyv. Miera prirodzeného prírastku obyvateľstva v Litve, Lotyšsku a Estónsku, ktoré sa odtrhli od Ruskej ríše v roku 1918, existovali ako samostatné štáty medzi svetovými vojnami a znovu získali nezávislosť v septembri 1991, je približne rovnaká ako u Slovanov.
Iné národy. Zostávajúce národnostné skupiny tvorili v roku 1989 menej ako 10 % populácie ZSSR; Išlo o rôznorodé národy, ktoré žili v hlavnej zóne osídlenia Slovanov alebo boli rozptýlené v rozľahlých a púštnych priestoroch Ďalekého severu. Najpočetnejší z nich sú Tatári, po Uzbekoch a Kazachoch - tretí najväčší neslovanský národ ZSSR (6,65 milióna ľudí v roku 1989). Pojem „Tatar“ bol aplikovaný na rôzne etnické skupiny v celej ruskej histórii. Viac ako polovica Tatárov (turecky hovoriaci potomkovia severnej skupiny mongolských kmeňov) žije medzi strednou Volgou a Uralom. Po mongolsko-tatárskom jarme, ktoré trvalo od polovice 13. do konca 15. storočia, niekoľko skupín Tatárov trápilo Rusov ešte niekoľko storočí a veľký tatársky ľud na Krymskom polostrove bol podmanený až koncom r. 18. storočia. Ďalšími veľkými národnými skupinami v regióne Volga-Ural sú turkicky hovoriaci Čuvaši, Baškirci a ugrofínski Mordovčania, Mari a Komi. Medzi nimi pokračoval prirodzený proces asimilácie v prevažne slovanskom spoločenstve, čiastočne aj vplyvom narastajúcej urbanizácie. Tento proces neprebiehal tak rýchlo medzi tradične pastierskymi národmi – budhistickými Burjatmi žijúcimi v okolí jazera Bajkal a Jakutmi obývajúcimi brehy rieky Lena a jej prítokov. Napokon, existuje veľa malých severských národov, ktoré sa zaoberajú lovom a chovom dobytka, roztrúsených v severnej časti Sibíri a regiónoch Ďalekého východu; je tam cca. 150 tisíc ľudí.
Národná otázka. Koncom 80. rokov sa národnostná otázka dostala do popredia politického života. Tradičná politika CPSU, ktorá sa snažila eliminovať národy a v konečnom dôsledku vytvoriť homogénny „sovietsky“ ľud, skončila neúspechom. Medzietnické konflikty vypukli napríklad medzi Arménmi a Azerbajdžancami, Osetínmi a Ingušmi. Okrem toho sa objavili protiruské nálady – napríklad v pobaltských republikách. V konečnom dôsledku sa Sovietsky zväz rozpadol pozdĺž hraníc národných republík a mnoho etnických antagonizmov padlo do novovzniknutých krajín, ktoré si zachovali staré národno-administratívne rozdelenie.
Urbanizácia. Tempo a rozsah urbanizácie v Sovietskom zväze od konca 20. rokov pravdepodobne nemá v histórii obdobu. V rokoch 1913 aj 1926 žila v mestách menej ako pätina obyvateľstva. V roku 1961 však mestské obyvateľstvo v ZSSR začalo prevyšovať vidiecke obyvateľstvo (Veľká Británia dosiahla tento pomer okolo roku 1860, USA - okolo roku 1920) av roku 1989 žilo v mestách 66% obyvateľstva ZSSR. Rozsah sovietskej urbanizácie dokazuje skutočnosť, že mestská populácia Sovietskeho zväzu vzrástla zo 63 miliónov ľudí v roku 1940 na 189 miliónov v roku 1989. V posledných rokoch mal ZSSR približne rovnakú úroveň urbanizácie ako Latinská Amerika.
Rast miest. Pred začiatkom priemyselnej, urbanizačnej a dopravnej revolúcie v druhej polovici 19. storočia. Väčšina ruských miest mala malý počet obyvateľov. V roku 1913 mala iba Moskva a Petrohrad, založené v 12. a 18. storočí, viac ako 1 milión obyvateľov. V roku 1991 bolo v Sovietskom zväze 24 takýchto miest. Prvé slovanské mestá boli založené v 6.-7. počas mongolskej invázie v polovici 13. storočia. väčšina z nich bola zničená. Tieto mestá, ktoré vznikli ako vojensko-administratívne pevnosti, mali opevnený Kremeľ, zvyčajne v blízkosti rieky na vyvýšenom mieste, obklopený remeselníckymi predmestiami (posadas). Keď sa obchod stal pre Slovanov dôležitou činnosťou, mestá ako Kyjev, Černigov, Novgorod, Polotsk, Smolensk a neskôr Moskva, ktoré boli na križovatke vodných ciest, rýchlo narástli na veľkosti a vplyve. Po tom, čo nomádi v roku 1083 zablokovali obchodnú cestu od Varjagov ku Grékom a v roku 1240 zničili Kyjev mongolskými Tatármi, Moskva, ležiaca v strede riečneho systému severovýchodnej Rusi, sa postupne zmenila na centrum Ruska. ruský štát. Postavenie Moskvy sa zmenilo, keď Peter Veľký presťahoval hlavné mesto krajiny do Petrohradu (1703). Vo svojom vývoji Petrohrad do konca 18. storočia. predbehol Moskvu a zostal najväčším ruským mestom až do konca občianskej vojny. Základy rastu väčšiny veľkých miest ZSSR boli položené v posledných 50 rokoch cárskeho režimu, v období prudkého rozvoja priemyslu, výstavby železníc a rozvoja medzinárodného obchodu. V roku 1913 malo Rusko 30 miest s počtom obyvateľov presahujúcim 100 tisíc ľudí, vrátane obchodných a priemyselných centier v oblasti Povolžia a Novorosska, ako sú Nižný Novgorod, Saratov, Odesa, Rostov na Done a Juzovka (dnes Doneck). Rýchly rast miest počas sovietskeho obdobia možno rozdeliť do troch etáp. V období medzi svetovými vojnami bol rozvoj ťažkého priemyslu základom pre rast miest ako Magnitogorsk, Novokuzneck, Karaganda a Komsomolsk na Amure. Zvlášť intenzívne však v tomto období rástli mestá v moskovskom regióne, na Sibíri a na Ukrajine. Medzi sčítaniami v rokoch 1939 až 1959 došlo k výraznému posunu v mestskom osídlení. Dve tretiny všetkých miest s počtom obyvateľov nad 50 000 ľudí, ktorý sa v tomto období zdvojnásobil, sa nachádzali hlavne medzi Volgou a jazerom Bajkal, hlavne pozdĺž Transsibírskej magistrály. Od konca 50. rokov do roku 1990 sa rast sovietskych miest spomalil; Rýchlejší rast vykazovali len hlavné mestá zväzových republík.
Najväčšie mestá. V roku 1991 bolo v Sovietskom zväze 24 miest s počtom obyvateľov viac ako jeden milión. Patrili medzi ne Moskva, Petrohrad, Kyjev, Nižný Novgorod, Charkov, Kujbyšev (dnes Samara), Minsk, Dnepropetrovsk, Odesa, Kazaň, Perm, Ufa, Rostov na Done, Volgograd a v európskej časti Doneck; Sverdlovsk (teraz Jekaterinburg) a Čeľabinsk - na Urale; Novosibirsk a Omsk - na Sibíri; Taškent a Alma-Ata - v Strednej Ázii; Baku, Tbilisi a Jerevan sú v Zakaukazsku. Ďalších 6 miest malo populáciu od 800 tisíc do jedného milióna obyvateľov a 28 miest - viac ako 500 tisíc obyvateľov. Moskva, s počtom obyvateľov 8967 tisíc ľudí v roku 1989, je jedným z najväčších miest na svete. Vyrástlo v centre európskeho Ruska a stalo sa hlavným uzlom vysoko centralizovanej siete železníc, ciest, leteckých spoločností a potrubí. Moskva je centrom politického života, rozvoja kultúry, vedy a nových priemyselných technológií. Petrohrad (od roku 1924 do roku 1991 - Leningrad), ktorý mal v roku 1989 5 020 tisíc obyvateľov, postavil pri ústí Nevy Peter Veľký a stal sa hlavným mestom ríše a jej hlavným prístavom. Po boľševickej revolúcii sa stala regionálnym centrom a postupne upadala v dôsledku zvýšeného rozvoja sovietskeho priemyslu na východe, poklesu objemu zahraničného obchodu a presunu hlavného mesta do Moskvy. Petrohrad počas druhej svetovej vojny veľmi utrpel a predvojnovú populáciu dosiahol až v roku 1962. Kyjev (2 587 tisíc ľudí v roku 1989), ležiaci na brehu rieky Dneper, bol hlavným mestom Ruska až do presťahovania hlavného mesta Vladimírovi (1169). Začiatok jeho moderného rastu sa datuje do poslednej tretiny 19. storočia, keď priemyselný a poľnohospodársky rozvoj Ruska napredoval rýchlym tempom. Charkov (v roku 1989 mal 1 611 tisíc obyvateľov) je druhé najväčšie mesto na Ukrajine. Do roku 1934 bolo hlavným mestom Ukrajinskej SSR, koncom 19. storočia sa formovalo ako priemyselné mesto, ktoré bolo dôležitým železničným uzlom spájajúcim Moskvu a ťažké priemyselné oblasti na juhu Ukrajiny. Doneck založený v roku 1870 (1 110 tisíc ľudí v roku 1989) bol centrom veľkej priemyselnej aglomerácie v Doneckej uhoľnej panve. Dnepropetrovsk (1 179 tisíc ľudí v roku 1989), ktorý bol založený ako administratívne centrum Novorossie v druhej polovici 18. storočia. a predtým nazývaný Jekaterinoslav, bol centrom skupiny priemyselných miest na dolnom toku Dnepra. Odessa ležiaca na pobreží Čierneho mora (1 115 tisíc obyvateľov v roku 1989) sa koncom 19. storočia rýchlo rozrástla. ako hlavný južný prístav krajiny. Stále zostáva významným priemyselným a kultúrnym centrom. Nižný Novgorod (od roku 1932 do roku 1990 - Gorkij) - tradičné miesto každoročného celoruského veľtrhu, ktorý sa prvýkrát konal v roku 1817 - sa nachádza na sútoku riek Volga a Oka. V roku 1989 v ňom žilo 1 438 tisíc ľudí a bolo centrom riečnej plavby a automobilového priemyslu. Pod Volgou je Samara (od roku 1935 do roku 1991 Kuibyshev) s 1257 tisíc obyvateľmi (1989), ktorá sa nachádza v blízkosti najväčších ropných a plynových polí a výkonných vodných elektrární, v mieste, kde križuje železničná trať Moskva-Čeljabinsk. Volga. Silný impulz pre rozvoj Samary dala evakuácia priemyselných podnikov zo západu po nemeckom útoku na Sovietsky zväz v roku 1941. 2 400 km na východ, kde Transsibírska magistrála križuje ďalšiu významnú rieku - Ob, je Novosibirsk (1 436 tisíc ľudí v roku 1989), ktorý je najmladším (založený v roku 1896) medzi desiatkou najväčších miest ZSSR. Je to dopravné, priemyselné a vedecké centrum Sibíri. Na západ od nej, kde Transsibírska magistrála pretína rieku Irtyš, je Omsk (1 148 tisíc ľudí v roku 1989). Po odovzdaní úlohy hlavného mesta Sibíri počas sovietskych čias Novosibirsku, zostáva centrom dôležitého poľnohospodárskeho regiónu, ako aj hlavným centrom výroby lietadiel a rafinácie ropy. Západne od Omska je Jekaterinburg (od roku 1924 do roku 1991 - Sverdlovsk), s počtom obyvateľov 1 367 tisíc (1989), ktorý je centrom hutníckeho priemyslu Uralu. Čeľabinsk (1 143 tisíc ľudí v roku 1989), ktorý sa tiež nachádza na Urale, južne od Jekaterinburgu, sa stal novou „bránou“ na Sibír po tom, čo sa odtiaľto v roku 1891 začala výstavba transsibírskej magistrály. Čeľabinsk, centrum hutníctva a strojárstva, ktoré malo v roku 1897 len 20 tisíc obyvateľov, sa počas sovietskeho obdobia rozvíjalo rýchlejšie ako Sverdlovsk. Baku s 1 757 tisíc obyvateľmi v roku 1989, ktoré sa nachádza na západnom pobreží Kaspického mora, sa nachádza v blízkosti ropných polí, ktoré boli takmer storočie hlavným zdrojom ropy v Rusku a Sovietskom zväze a svojho času v r. sveta. Starobylé mesto Tbilisi (1 260 tisíc ľudí v roku 1989) sa nachádza aj v Zakaukazsku, dôležitom regionálnom centre a hlavnom meste Gruzínska. Jerevan (1199 ľudí v roku 1989) je hlavným mestom Arménska; jeho rýchly rast z 30 tisíc ľudí v roku 1910 svedčil o procese obnovy arménskej štátnosti. Rovnako aj rast Minska - zo 130-tisíc obyvateľov v roku 1926 na 1589-tisíc v roku 1989 - je príkladom rýchleho rozvoja hlavných miest národných republík (v roku 1939 Bielorusko znovu získalo hranice, ktoré malo ako súčasť Ruskej ríše ). Mesto Taškent (počet obyvateľov v roku 1989 - 2073 tisíc ľudí) je hlavným mestom Uzbekistanu a ekonomickým centrom Strednej Ázie. Starobylé mesto Taškent bolo začlenené do Ruskej ríše v roku 1865, keď sa začalo ruské dobývanie Strednej Ázie.
VLÁDA A POLITICKÝ SYSTÉM
Pozadie problematiky. Sovietsky štát vznikol v dôsledku dvoch prevratov, ktoré sa v Rusku uskutočnili v roku 1917. Prvý z nich, februárová revolúcia, nahradil cárske samoderžavie nestabilnou politickou štruktúrou, v ktorej moc v dôsledku všeobecného kolapsu štátnej moci a práva a poriadku, bola rozdelená medzi Dočasnú vládu, zloženú z členov bývalého zákonodarného zboru (Duma), a rady robotníckych a vojenských poslancov volených v továrňach a vojenských útvaroch. Na druhom celoruskom zjazde sovietov 25. októbra (7. novembra) predstavitelia boľševikov oznámili zvrhnutie dočasnej vlády ako neschopnú riešiť krízové situácie, ktoré vznikli pre neúspechy na fronte, hladomor v mestách a vyvlastňovanie majetku z r. statkárov roľníkmi. Riadiace orgány rád pozostávali v drvivej väčšine z predstaviteľov radikálneho krídla a novú vládu - Radu ľudových komisárov (SNK) - vytvorili boľševici a ľaví socialistickí revolucionári (SR). Na čele (Radu ľudových komisárov) stál boľševický vodca V.I. Uljanov (Lenin). Táto vláda vyhlásila Rusko za prvú socialistickú republiku na svete a sľúbila usporiadať voľby do Ústavodarného zhromaždenia. Po prehratých voľbách boľševici rozprášili Ústavodarné zhromaždenie (6. januára 1918), nastolili diktatúru a rozpútali teror, ktorý viedol k občianskej vojne. Za týchto okolností rady stratili skutočný význam v politickom živote krajiny. Boľševická strana (RKP(b), VKP(b), neskôr CPSU) viedla trestné a administratívne orgány vytvorené na riadenie krajiny a znárodneného hospodárstva, ako aj Červenú armádu. Návrat k demokratickejšiemu poriadku (NEP) v polovici 20. rokov 20. storočia vystriedal teroristické kampane, ktoré súviseli s činnosťou generálneho tajomníka KSSZ (b) I. V. Stalina a bojom vo vedení strany. Politická polícia (Cheka - OGPU - NKVD) sa zmenila na mocnú inštitúciu politického systému, udržiavala obrovský systém pracovných táborov (GULAG) a šírila represiu na celé obyvateľstvo, od obyčajných občanov až po vodcov komunistickej strany. , ktorá si vyžiadala životy mnohých miliónov ľudí. Po Stalinovej smrti v roku 1953 bola moc politických spravodajských služieb na istý čas oslabená; Formálne boli obnovené aj niektoré mocenské funkcie rád, no v skutočnosti sa zmeny ukázali ako nepodstatné. Až v roku 1989 umožnilo množstvo ústavných zmien po prvý raz od roku 1912 uskutočniť alternatívne voľby a modernizovať štátny systém, v ktorom začali oveľa väčšiu úlohu zohrávať demokratické orgány. Novela ústavy v roku 1990 odstránila monopol na politickú moc, ktorý v roku 1918 zaviedla komunistická strana, a zriadila post prezidenta ZSSR so širokými právomocami. Koncom augusta 1991 sa najvyššia moc v ZSSR zrútila po neúspešnom štátnom prevrate, ktorý zorganizovala skupina konzervatívnych vodcov komunistickej strany a vlády. 8. decembra 1991 prezidenti RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska na stretnutí v Belovežskej Pušči oznámili vytvorenie Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), slobodného medzištátneho združenia. 26. decembra sa Najvyšší soviet ZSSR rozhodol rozpustiť a Sovietsky zväz prestal existovať.
Štátna štruktúra. Od svojho vzniku v decembri 1922 na troskách Ruskej ríše bol ZSSR totalitným štátom jednej strany. Stranícky štát vykonával svoju moc nazývanú „diktatúra proletariátu“ prostredníctvom Ústredného výboru, politbyra a nimi riadenej vlády, systému rád, odborov a iných štruktúr. Monopol straníckeho aparátu na moc, totálna kontrola štátu nad ekonomikou, verejným životom a kultúrou viedli k častým chybám v štátnej politike, postupnému zaostávaniu a degradácii krajiny. Sovietsky zväz, podobne ako iné totalitné štáty 20. storočia, sa ukázal ako neživotaschopný a koncom 80. rokov bol nútený začať s reformami. Pod vedením straníckeho aparátu nadobudli čisto kozmetický charakter a nedokázali zabrániť kolapsu štátu. Nasleduje popis štátnej štruktúry Sovietskeho zväzu s prihliadnutím na zmeny, ku ktorým došlo v posledných rokoch pred rozpadom ZSSR.
Predsedníctvo. Funkciu prezidenta zriadil Najvyšší soviet 13. marca 1990 na návrh svojho predsedu M. S. Gorbačova po tom, čo s touto myšlienkou súhlasil Ústredný výbor KSSZ o mesiac skôr. Gorbačov bol zvolený za prezidenta ZSSR tajným hlasovaním na Kongrese ľudových poslancov po tom, čo Najvyšší soviet dospel k záveru, že priame ľudové voľby si vyžiadajú čas a môžu destabilizovať krajinu. Prezident je na základe dekrétu Najvyššej rady hlavou štátu a vrchným veliteľom ozbrojených síl. Pomáha pri organizovaní práce kongresov ľudových poslancov a Najvyššej rady; má právomoc vydávať správne vyhlášky, ktoré sú záväzné v celej Únii, a menovať niekoľko vyšších úradníkov. Patrí medzi ne Výbor pre ústavný dohľad (podlieha schváleniu Kongresom), predseda Rady ministrov a predseda Najvyššieho súdu (podlieha schváleniu Najvyššou radou). Prezident môže pozastaviť rozhodnutia Rady ministrov.
zjazd ľudových poslancov. Zjazd ľudových poslancov bol v ústave definovaný ako „najvyšší orgán štátnej moci ZSSR“. 1 500 poslancov kongresu bolo zvolených v súlade s trojakým princípom zastúpenia: z obyvateľstva, národných subjektov a z verejných organizácií. Právo voliť mali všetci občania vo veku 18 a viac rokov; všetci občania starší ako 21 rokov mali právo byť zvolení za poslancov snemu. Nominácia kandidátov v okresoch bola otvorená; ich počet nebol obmedzený. Kongres, volený na obdobie piatich rokov, sa mal schádzať každoročne na niekoľko dní. Zjazd na svojom prvom zasadnutí tajným hlasovaním zvolil spomedzi svojich členov Najvyššiu radu, ako aj predsedu a prvého podpredsedu Najvyššej rady. Kongres sa zaoberal najdôležitejšími štátnymi otázkami, akými sú národohospodársky plán a rozpočet; pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k ústave bolo možné prijať dvojtretinovou väčšinou hlasov. Mohol schváliť (alebo zrušiť) zákony prijaté Najvyššou radou a mal moc väčšinou hlasov zvrátiť akékoľvek rozhodnutie vlády. Na každom svojom výročnom zasadnutí bol Kongres povinný otočiť hlasovaním jednu pätinu Najvyššej rady.
Najvyššia rada. 542 poslancov zvolených Kongresom ľudových poslancov do Najvyššieho sovietu tvorilo súčasný zákonodarný orgán ZSSR. Zvolávalo sa každoročne na dve zasadnutia, každé v trvaní 3-4 mesiacov. Mala dve komory: Radu zväzu - z poslancov za celoštátne verejné organizácie a za väčšinové územné obvody - a Národnostnú radu, v ktorej zasadali poslanci zvolení z celoštátnych obvodov a republikových verejných organizácií. Každá komora si zvolila svojho predsedu. Rozhodovala nadpolovičná väčšina poslancov v každej komore, nezhody sa riešili pomocou zmierovacej komisie zloženej z členov komôr a následne na spoločnej schôdzi oboch komôr; keď nebolo možné dosiahnuť kompromis medzi komorami, záležitosť bola postúpená Kongresu. Zákony prijaté Najvyššou radou by mohol kontrolovať Výbor pre ústavný dohľad. Tento výbor pozostával z 23 členov, ktorí neboli poslancami a nezastávali iné vládne funkcie. Výbor môže konať z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť zákonodarných a výkonných orgánov. Mal právomoc dočasne pozastaviť platnosť zákonov alebo tých správnych nariadení, ktoré boli v rozpore s ústavou alebo inými zákonmi krajiny. Výbor postúpil svoje závery orgánom, ktoré prijímali zákony alebo vydávali vyhlášky, ale nemali právomoc predmetný zákon alebo vyhlášku zrušiť. Prezídium Najvyššej rady bolo kolektívnym orgánom zloženým z predsedu, prvého zástupcu a 15 poslancov (z každej republiky), predsedov oboch komôr a stálych výborov Najvyššej rady, predsedov Najvyšších rád zväzových republík a predsedu. výboru ľudovej kontroly. Prezídium organizovalo prácu kongresu a Najvyššej rady a jej stálych výborov; mohol vydávať vlastné dekréty a organizovať národné referendá o otázkach, na ktoré upozornil Kongres. Udeľoval tiež akreditáciu zahraničným diplomatom a v intervaloch medzi zasadnutiami Najvyššej rady mal právo rozhodovať o otázkach vojny a mieru.
ministerstvá. Výkonnú zložku vlády tvorilo takmer 40 ministerstiev a 19 štátnych výborov. Ministerstvá boli organizované podľa funkčných línií – zahraničných vecí, poľnohospodárstva, spojov atď. - zatiaľ čo štátne výbory vykonávali medzifunkčnú komunikáciu, ako je plánovanie, zásobovanie, práca a šport. V MsZ bol predseda, viacerí jeho námestníci, ministri a šéfovia štátnych výborov (všetkých menoval predseda vlády a schvaľovala Najvyššia rada), ako aj predsedovia MsZ hl. všetky zväzové republiky. MsZ uskutočňovala zahraničnú a domácu politiku a zabezpečovala realizáciu štátnych hospodárskych plánov. Okrem vlastných uznesení a nariadení MsZ vypracovala legislatívne projekty a zaslala ich Najvyššej rade. Všeobecnú časť práce MsZ vykonávala vládna skupina zložená z predsedu, jeho zástupcov a viacerých kľúčových ministrov. Predseda bol jediným členom MsZ, ktorý bol členom Najvyššej rady. Jednotlivé ministerstvá boli organizované na rovnakom princípe ako Rada ministrov. Každému ministrovi pomáhali námestníci, ktorí dohliadali na činnosť jedného alebo viacerých oddelení (ústredia) ministerstva. Títo úradníci tvorili kolégium, ktoré fungovalo ako kolektívny riadiaci orgán ministerstva. Podniky a inštitúcie podriadené ministerstvu vykonávali svoju činnosť na základe úloh a pokynov ministerstva. Niektoré ministerstvá pôsobili na celoúnijnej úrovni. Iné, organizované podľa odborovo-republikánskeho princípu, mali štruktúru dvojitej podriadenosti: ministerstvo na republikovej úrovni sa zodpovedalo tak existujúcemu odborovému ministerstvu, ako aj legislatívnym orgánom (Kongresu ľudových poslancov a Najvyššej rade) vlastného. republiky. Zväzové ministerstvo teda vykonávalo všeobecné riadenie priemyslu a republikové ministerstvo spolu s krajskými výkonnými a zákonodarnými orgánmi vypracovalo podrobnejšie opatrenia na ich realizáciu vo svojej republike. Odborové ministerstvá spravidla riadili priemysel a odborové republikánske ministerstvá riadili výrobu spotrebného tovaru a sektor služieb. Odborové ministerstvá mali silnejšie zdroje, lepšie poskytovali svojim pracovníkom bývanie a mzdy a mali väčší vplyv pri vykonávaní národnej politiky ako odborovo-republikové ministerstvá.
Republikánska a miestna vláda. Zväzové republiky, ktoré tvorili ZSSR, mali vlastné štátne a stranícke orgány a boli formálne považované za suverénne. Ústava dávala každému z nich právo odtrhnúť sa a niektorí mali dokonca vlastné ministerstvá zahraničia, no v skutočnosti bola ich nezávislosť iluzórna. Preto by bolo presnejšie interpretovať suverenitu republík ZSSR ako formu administratívnej správy, ktorá zohľadňovala špecifické záujmy straníckeho vedenia konkrétnej národnej skupiny. Počas roku 1990 však najvyššie rady všetkých republík po Litve znovu vyhlásili svoju suverenitu a prijali uznesenia, že republikové zákony by mali mať prednosť pred zákonmi celej únie. V roku 1991 sa republiky stali nezávislými štátmi. Štruktúra riadenia zväzových republík bola podobná systému riadenia na úrovni zväzu, ale Najvyššie rady republík mali každá jednu komoru a počet ministerstiev v republikových radách ministrov bol menší ako v zväze. Rovnaká organizačná štruktúra, ale s ešte menším počtom ministerstiev, bola v autonómnych republikách. Väčšie zväzové republiky boli rozdelené na regióny (RSFSR mala aj regionálne jednotky menej homogénneho národnostného zloženia, ktoré sa nazývali územia). Krajská správa pozostávala z Poslaneckej rady a Výkonného výboru, ktoré patrili pod jurisdikciu ich republiky v podstate tak, ako bola republika spojená s celoúnijnou vládou. Voľby do krajských zastupiteľstiev sa konali každých päť rokov. V každom okrese boli vytvorené mestské a okresné zastupiteľstvá a výkonné výbory. Tieto miestne orgány boli podriadené príslušným regionálnym (územným) orgánom.
komunistickej strany. Vládnucou a jedinou legitímnou politickou stranou v ZSSR, kým jej mocenský monopol podkopala perestrojka a slobodné voľby v roku 1990, bola Komunistická strana Sovietskeho zväzu. KSSZ odôvodňovala svoje právo na moc na princípe diktatúry proletariátu, za ktorého predvoj sa považovala. Kedysi malá skupina revolucionárov (v roku 1917 mala okolo 20 tisíc členov) sa z KSSZ stala nakoniec masová organizácia s 18 miliónmi členov. Koncom 80. rokov bolo približne 45 % členov strany zamestnancov, cca. 10 % sú roľníci a 45 % robotníci. Členstvu v KSSZ zvyčajne predchádzalo členstvo v straníckej mládežníckej organizácii – Komsomol, ktorej členmi bolo v roku 1988 36 miliónov ľudí. vo veku od 14 do 28 rokov. Ľudia vstúpili do strany zvyčajne vo veku 25 rokov. Aby sa žiadateľ mohol stať členom strany, musel dostať odporúčanie od členov strany s najmenej päťročnou praxou a preukázať oddanosť myšlienkam KSSZ. Ak členovia miestnej organizácie strany hlasovali za prijatie uchádzača a okresný výbor strany toto rozhodnutie schválil, potom sa uchádzač stal kandidátom na člena strany (bez volebného práva) so skúšobnou dobou jedného roka, po úspešnom ukončení absolvovaním ktorej získal štatút člena strany. Podľa stanov KSSZ mali jej členovia platiť členské príspevky, zúčastňovať sa na schôdzach strany, byť príkladom pre ostatných v práci i v osobnom živote, presadzovať myšlienky marxizmu-leninizmu a programu KSSZ. Za prešľapy v niektorej z týchto oblastí bol člen strany napomenutý a ak sa vec ukázala ako dosť vážna, bol zo strany vylúčený. Strana pri moci však nebola zväzkom úprimne zmýšľajúcich ľudí. Keďže povýšenie záviselo od členstva v strane, mnohí používali stranícku kartu na kariérne účely. KSSZ bola tzv nový typ strany, organizovaný na princípoch „demokratického centralizmu“, podľa ktorého všetky vyššie orgány v organizačnej štruktúre boli volené nižšími a všetky nižšie orgány boli zase povinné vykonávať rozhodnutia vyšších orgánov. . Do roku 1989 KSSZ existoval cca. 420 tisíc primárnych straníckych organizácií (PPO). Vznikli vo všetkých inštitúciách a podnikoch, kde pôsobili aspoň 3 a viac členov strany. Všetky ÚVO si volili svojho vedúceho - tajomníka a tie, v ktorých počet členov presiahol 150, viedli tajomníci, ktorí boli zbavení hlavnej práce a zaoberali sa len straníckymi záležitosťami. Z uvoľneného tajomníka sa stal predstaviteľ straníckeho aparátu. Jeho meno sa objavilo v nomenklatúre – jednom zo zoznamov funkcií, ktoré stranícke orgány schválili pre všetky riadiace funkcie v Sovietskom zväze. Druhá kategória členov strany v PPO zahŕňala „aktivistov“. Títo ľudia často zastávali zodpovedné funkcie – napríklad ako členovia predsedníctva strany. Celkovo stranícky aparát tvorilo cca. 2-3% členov KSSZ; aktivisti tvorili asi ďalších 10-12%. Delegátov na okresnú konferenciu strany volili všetky ÚVO v rámci daného kraja. Na základe nomenklatúrneho zoznamu zvolila okresná konferencia okresný výbor (okresný výbor). Okresný výbor sa skladal z vedúcich funkcionárov okresu (niektorí boli funkcionármi strany, iní na čele rád, závodov, JZD a štátnych fariem, inštitúcií a vojenských jednotiek) a straníckych aktivistov, ktorí nezastávali úradnícke funkcie. Okresný výbor volil na základe odporúčaní vyšších orgánov byro a sekretariát troch tajomníkov: prvý bol plne zodpovedný za stranícke záležitosti v kraji, ďalší dvaja dohliadali na jednu alebo viac oblastí činnosti strany. Oddelenia okresného výboru – osobné účtovníctvo, propaganda, priemysel, poľnohospodárstvo – fungovali pod kontrolou tajomníkov. Tajomníci a jeden alebo viacerí vedúci týchto oddelení sedeli v predsedníctve okresného výboru spolu s ďalšími najvyššími predstaviteľmi okresu, ako sú predseda okresnej rady a vedúci veľkých podnikov a inštitúcií. Úrad reprezentoval politickú elitu príslušného regiónu. Stranícke orgány nad okresnou úrovňou boli organizované podobne ako okresné výbory, ale výber do nich bol ešte prísnejší. Okresné konferencie vysielali delegátov na krajskú (vo veľkých mestách - mestskú) konferenciu strany, ktorá zvolila krajský (mestský) výbor strany. Každý zo 166 zvolených oblastných výborov tak pozostával z elity regionálneho centra, elity druhého stupňa a niekoľkých regionálnych aktivistov. Krajský výbor na základe odporúčaní vyšších orgánov vybral predsedníctvo a sekretariát. Tieto orgány kontrolovali úrady a sekretariáty na úrovni okresov, ktoré im boli podriadené. V každej republike sa delegáti zvolení straníckymi konferenciami stretávali raz za päť rokov na straníckych zjazdoch republík. Zjazd po vypočutí a prerokovaní správ straníckych lídrov prijal program, ktorý načrtol politiku strany na najbližších päť rokov. Potom boli znovu zvolené riadiace orgány. Na celoštátnej úrovni zjazd KSSZ (cca 5000 delegátov) predstavoval najvyšší orgán v strane. Podľa charty sa kongres zvolával každých päť rokov na stretnutia v trvaní približne desať dní. Po správach vedúcich predstaviteľov nasledovali krátke prejavy pracovníkov strany na všetkých úrovniach a niekoľkých radových delegátov. Kongres prijal program, ktorý pripravil sekretariát s prihliadnutím na zmeny a doplnky delegátov. Najdôležitejším aktom však bola voľba ÚV KSSZ, ktorý bol poverený riadením strany a štátu. ÚV KSSZ tvorilo 475 členov; takmer všetci obsadili vedúce funkcie v straníckych, štátnych a verejných organizáciách. Ústredný výbor na svojich plenárnych zasadnutiach, ktoré sa konali dvakrát do roka, formuloval politiku strany v jednej alebo viacerých otázkach – priemysel, poľnohospodárstvo, školstvo, súdnictvo, medzinárodné vzťahy atď. V prípade nezhôd medzi členmi ústredného výboru mal právomoc zvolávať celozväzové stranícke konferencie. Ústredný výbor poveril kontrolou a riadením straníckeho aparátu sekretariát a zodpovednosť za koordináciu politiky a riešenie veľkých problémov bolo zverené politbyru. Sekretariát bol podriadený generálnemu tajomníkovi, ktorý dohliadal na činnosť celého straníckeho aparátu za pomoci niekoľkých (až 10) tajomníkov, z ktorých každý kontroloval prácu jedného alebo viacerých oddelení (spolu asi 20), ktoré tvorili sekretariátu. Sekretariát schválil nomenklatúru všetkých vedúcich funkcií na celoštátnej, republikovej a regionálnej úrovni. Jej predstavitelia kontrolovali a v prípade potreby priamo zasahovali do záležitostí štátnych, hospodárskych a verejných organizácií. Okrem toho sekretariát riadil celozväzovú sieť straníckych škôl, ktoré pripravovali nádejných pracovníkov pre napredovanie v straníckej a vládnej oblasti, ako aj v médiách.
Politická modernizácia. V druhej polovici osemdesiatych rokov generálny tajomník Ústredného výboru CPSU M.S. Gorbačov začal realizovať novú politiku známu ako „perestrojka“. Hlavnou myšlienkou politiky perestrojky bolo prekonať konzervativizmus stranícko-štátneho systému prostredníctvom reforiem a prispôsobiť Sovietsky zväz modernej realite a problémom. Perestrojka zahŕňala tri hlavné zmeny v politickom živote. Po prvé, pod heslom glasnosti sa rozšírili hranice slobody slova. Cenzúra sa oslabila a stará atmosféra strachu takmer zmizla. Bola sprístupnená významná časť dlho ukrývanej histórie ZSSR. Stranícke a vládne zdroje informácií začali otvorenejšie informovať o stave vecí v krajine. Po druhé, perestrojka oživila myšlienky o miestnej samospráve. Samospráva zapájala členov akejkoľvek organizácie – továrne, kolchozu, univerzity a pod. - v procese prijímania kľúčových rozhodnutí a znamenal prejav iniciatívy. Tretí znak perestrojky, demokratizácia, súvisel s predchádzajúcimi dvoma. Myšlienkou bolo, že úplné informácie a voľná výmena názorov pomôžu spoločnosti rozhodovať sa na demokratickom základe. Demokratizácia urobila prudký rozchod s predchádzajúcou politickou praxou. Po tom, čo sa lídri začali voliť na alternatívnom základe, vzrástla ich zodpovednosť voči voličom. Táto zmena oslabila dominanciu straníckeho aparátu a podkopala súdržnosť nomenklatúry. S postupujúcou perestrojkou sa začal zintenzívňovať boj medzi tými, ktorí uprednostňovali staré metódy kontroly a nátlaku, a tými, ktorí obhajovali nové metódy demokratického vedenia. Tento boj vyvrcholil v auguste 1991, keď sa skupina straníckych a štátnych vodcov pokúsila prevziať moc prostredníctvom štátneho prevratu. Puč na tretí deň zlyhal. Krátko nato bola CPSU dočasne zakázaná.
Právny a súdny systém. Sovietsky zväz nezdedil nič z právnej kultúry Ruskej ríše, ktorá mu predchádzala. V rokoch revolúcie a občianskej vojny komunistický režim považoval právo a súdy za zbrane boja proti triednym nepriateľom. Koncept „revolučnej zákonnosti“ pretrvával aj napriek oslabeniu 20. rokov až do Stalinovej smrti v roku 1953. Počas Chruščovovho „topenia“ sa úrady pokúšali oživiť myšlienku „socialistickej zákonnosti“, ktorá vznikla v r. 20. roky 20. storočia. Oslabila sa svojvôľa represívnych orgánov, zastavil sa teror a zaviedli sa prísnejšie súdne postupy. Z hľadiska práva, poriadku a spravodlivosti však boli tieto opatrenia nedostatočné. Napríklad zákonný zákaz „protisovietskej propagandy a agitácie“ bol interpretovaný mimoriadne široko. Na základe týchto pseudoprávnych ustanovení boli ľudia často na súde uznaní vinnými a odsúdení do väzenia, na nútené práce alebo do psychiatrických liečební. Mimosúdne tresty sa uplatňovali aj na osoby obvinené z „protisovietskych aktivít“. A.I. Solženicyn, svetoznámy spisovateľ a slávny hudobník M.L. mnohí boli vylúčení zo vzdelávacích inštitúcií alebo prepustení zo zamestnania. Právne zneužívanie malo mnoho podôb. Po prvé, činnosť represívnych orgánov na základe straníckych pokynov zužovala až eliminovala rozsah zákonnosti. Po druhé, strana vlastne zostala nad zákonom. Vzájomná zodpovednosť funkcionárov strany zabránila vyšetrovaniu trestných činov vysokopostavených členov strany. Túto prax dopĺňala korupcia a ochrana tých, ktorí porušovali zákon pod rúškom straníckych bossov. Napokon stranícke orgány mali silný neoficiálny vplyv na súdy. Politika perestrojky hlásala vládu zákona. V súlade s touto koncepciou bol zákon uznaný za hlavný nástroj regulácie spoločenských vzťahov - predovšetkým ostatné akty či nariadenia strany a vlády. Implementácia zákona bola výsadou Ministerstva vnútra (MVD) a Výboru pre štátnu bezpečnosť (KGB). Ministerstvo vnútra aj KGB boli organizované podľa odborovo-republikového princípu dvojitej podriadenosti s oddeleniami od národnej až po okresnú úroveň. Obe tieto organizácie zahŕňali polovojenské jednotky (pohraničná stráž v systéme KGB, vnútorné jednotky a polícia špeciálneho určenia OMON - na ministerstve vnútra). KGB sa spravidla zaoberala problémami súvisiacimi tak či onak s politikou a ministerstvo vnútra sa zaoberalo trestnými činmi. Vnútornými funkciami KGB boli kontrarozviedka, ochrana štátnych tajomstiev a kontrola „podvratnej“ činnosti opozičných (disidentov). Na plnenie svojich úloh KGB pracovala jednak prostredníctvom „špeciálnych oddelení“, ktoré organizovala vo veľkých inštitúciách, ako aj prostredníctvom siete informátorov. Ministerstvo vnútra bolo organizované do oddelení, ktoré zodpovedali jeho hlavným funkciám: vyšetrovanie trestnej činnosti, väznice a ústavy nápravnej práce, pasová kontrola a evidencia, vyšetrovanie hospodárskych trestných činov, regulácia dopravy a dopravná inšpekcia a hliadková služba. Sovietske súdne právo bolo založené na kódexe zákonov socialistického štátu. Na celoštátnej úrovni a v každej z republík existovali trestný, občiansky a trestný poriadok procesný. Štruktúru súdu určoval koncept „ľudových súdov“, ktorý pôsobil v každom regióne krajiny. Okresných sudcov menovalo na päť rokov krajské alebo mestské zastupiteľstvo. „Ľudoví posudzovatelia“, formálne rovnakí ako sudca, boli volení na dva a pol roka na schôdzach konaných v mieste výkonu práce alebo bydliska. Krajské súdy pozostávali zo sudcov menovaných najvyššími sovietmi príslušných republík. Sudcov Najvyššieho súdu ZSSR, Najvyšších súdov zväzových a autonómnych republík a regiónov volili rady ľudových poslancov na svojich úrovniach. Civilné aj trestné veci sa prejednávali najskôr na okresných a mestských ľudových súdoch, ktorých rozsudky padali väčšinou hlasov sudcu a ľudových prísediacich. Odvolania sa posielali na vyššie súdy na regionálnej a republikovej úrovni a mohli sa dostať až na Najvyšší súd. Najvyšší súd mal významné právomoci v oblasti dohľadu nad nižšími súdmi, ale nemal právomoc preskúmavať súdne rozhodnutia. Hlavným orgánom kontroly dodržiavania zákona bola prokuratúra, ktorá vykonávala celkový právny dozor. Generálneho prokurátora vymenoval Najvyšší soviet ZSSR. Generálny prokurátor zase vymenoval vedúcich svojich zamestnancov na národnej úrovni a prokurátorov v každej z odborových republík, autonómnych republík, území a regiónov. Prokurátorov na úrovni mesta a okresu menoval prokurátor príslušnej zväzovej republiky, podriadený jemu a generálnemu prokurátorovi. Všetci prokurátori zastávali funkciu päť rokov. V trestných veciach mal obvinený právo využiť služby obhajcu – vlastného alebo mu prideleného súdom. V oboch prípadoch boli trovy právneho zastúpenia minimálne. Právnici patrili k pološtátnym organizáciám známym ako „vysoké školy“, ktoré existovali vo všetkých mestách a regionálnych centrách. V roku 1989 bolo zorganizované aj samostatné združenie právnikov Únia právnikov. Advokát mal právo nahliadnuť do celého vyšetrovacieho spisu v mene klienta, ale len zriedkavo zastupoval svojho klienta počas predbežného vyšetrovania. Trestné zákonníky v Sovietskom zväze používali na určenie závažnosti trestných činov a stanovenie primeraných trestov štandard „verejného nebezpečenstva“. Za menšie porušenia sa zvyčajne udeľovali podmienečné tresty alebo pokuty. Obvineným zo závažnejších a spoločensky nebezpečných deliktov hrozí práca v pracovnom tábore alebo až 10 rokov väzenia. Trest smrti bol udelený za závažné zločiny, ako sú úkladná vražda, špionáž a teroristické činy. Bezpečnosť štátu a medzinárodné vzťahy. Ciele sovietskej štátnej bezpečnosti prešli časom radom zásadných zmien. Sovietsky štát bol spočiatku koncipovaný ako výsledok globálnej proletárskej revolúcie, o ktorej boľševici dúfali, že ukončí prvú svetovú vojnu. Komunistická (III) internacionála (Kominterna), ktorej zakladajúci kongres sa konal v marci 1919 v Moskve, mala združovať socialistov z celého sveta na podporu revolučných hnutí. Boľševici spočiatku ani len netušili, že je možné vybudovať socialistickú spoločnosť (čo podľa marxistickej teórie zodpovedá pokročilejšiemu stupňu spoločenského vývoja – produktívnejšia, slobodnejšia, s vyššou úrovňou vzdelania, kultúry a sociálnej pohody). -bytosť - v porovnaní s rozvinutou kapitalistickou spoločnosťou, ktorá ju musí predchádzať) v obrovskom roľníckom Rusku. Zvrhnutie autokracie im otvorilo cestu k moci. Keď sa povojnové ľavicové hnutia v Európe (vo Fínsku, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku a Taliansku) zrútili, Sovietske Rusko sa ocitlo v izolácii. Sovietsky štát bol nútený opustiť heslo svetovej revolúcie a riadiť sa princípom mierového spolunažívania (taktické spojenectvá a hospodárska spolupráca) so svojimi kapitalistickými susedmi. Spolu s posilňovaním štátu sa presadilo aj heslo o budovaní socializmu v jednej konkrétnej krajine. Stalin, ktorý po Leninovej smrti viedol stranu, prevzal kontrolu nad Kominternou, vyčistil ju, zbavil sa frakcionistov („trockistov“ a „bucharincov“) a premenil ju na nástroj svojej politiky. Stalinova zahraničná a domáca politika podporuje nemecký národný socializmus a obviňuje nemeckých sociálnych demokratov zo „sociálneho fašizmu“, ktorý značne uľahčil Hitlerovo uchopenie moci v roku 1933; vyvlastnenie roľníkov v rokoch 1931-1933 a vyhladenie veliteľského štábu Červenej armády počas „veľkého teroru“ v rokoch 1936-1938; spojenectvo s nacistickým Nemeckom v rokoch 1939-1941 – priviedlo krajinu na pokraj skazy, hoci v konečnom dôsledku sa Sovietskemu zväzu za cenu masového hrdinstva a obrovských strát podarilo vyjsť víťazne z 2. svetovej vojny. Po vojne, ktorá sa skončila nastolením komunistických režimov vo väčšine krajín východnej a strednej Európy, Stalin vyhlásil existenciu „dvoch táborov“ vo svete a prevzal vedenie krajín „socialistického tábora“ na boj proti nezmieriteľne nepriateľský „kapitalistický tábor“. Výskyt jadrových zbraní v oboch táboroch konfrontoval ľudstvo s perspektívou univerzálneho zničenia. Bremeno zbraní sa stalo neúnosným a koncom osemdesiatych rokov sovietske vedenie preformulovalo základné princípy svojej zahraničnej politiky, ktorá sa začala nazývať „nové myslenie“. Ústrednou myšlienkou „nového myslenia“ bolo, že v jadrovom veku môže byť bezpečnosť každého štátu, a najmä krajín s jadrovými zbraňami, založená iba na vzájomnej bezpečnosti všetkých strán. V súlade s touto koncepciou sa sovietska politika do roku 2000 postupne preorientovala na globálne jadrové odzbrojenie. S týmto cieľom Sovietsky zväz nahradil svoju strategickú doktrínu jadrovej parity s vnímanými protivníkmi doktrínou „primeranej dostatočnosti“, aby zabránil útoku. V súlade s tým zredukovala svoj jadrový arzenál, ako aj svoje konvenčné vojenské sily a začala ich reštrukturalizovať. Prechod k „novému mysleniu“ v medzinárodných vzťahoch priniesol v rokoch 1990 a 1991 rad radikálnych politických zmien. ZSSR v OSN presadzoval diplomatické iniciatívy, ktoré prispeli k riešeniu regionálnych konfliktov a viacerých globálnych problémov. ZSSR zmenil vzťahy s bývalými spojencami vo východnej Európe, opustil koncept „sféry vplyvu“ v Ázii a Latinskej Amerike a prestal zasahovať do konfliktov vznikajúcich v krajinách tretieho sveta.
HOSPODÁRSKA HISTÓRIA
V porovnaní so západnou Európou bolo Rusko počas celej svojej histórie ekonomicky zaostalým štátom. Kvôli zraniteľnosti svojich juhovýchodných a západných hraníc bolo Rusko často vystavené inváziám z Ázie a Európy. Mongolsko-tatárske jarmo a poľsko-litovská expanzia vyčerpali zdroje hospodárskeho rozvoja. Napriek svojej zaostalosti sa Rusko pokúšalo dobehnúť západnú Európu. Najrozhodnejší pokus urobil Peter Veľký na začiatku 18. storočia. Peter energicky nabádal k modernizácii a industrializácii – hlavne na zvýšenie vojenskej sily Ruska. Politika vonkajšej expanzie pokračovala aj za Kataríny Veľkej. Posledný ťah cárskeho Ruska smerom k modernizácii prišiel v druhej polovici 19. storočia, keď bolo zrušené nevoľníctvo a vláda zaviedla programy, ktoré stimulovali hospodársky rozvoj krajiny. Štát podporoval poľnohospodársky export a priťahoval zahraničný kapitál. Spustil sa ambiciózny program výstavby železníc, ktorý financoval štát aj súkromné spoločnosti. Colný protekcionizmus a ústupky podnietili rozvoj domáceho priemyslu. Dlhopisy vydané vlastníkom pôdy-šľachticom ako kompenzácia za stratu ich nevoľníkov boli splácané „výkupnými“ platbami bývalých nevoľníkov, čím tvorili dôležitý zdroj akumulácie domáceho kapitálu. Nútenie roľníkov predávať väčšinu svojej produkcie za hotovosť, aby mohli platiť tieto platby, plus skutočnosť, že šľachtici si ponechali najlepšiu pôdu, umožnili štátu predávať poľnohospodárske prebytky na zahraničných trhoch.
Dôsledkom toho bolo obdobie rýchleho priemyslu
vývoj, keď priemerný ročný prírastok priemyselnej produkcie dosiahol 10-12 %. Hrubý národný produkt Ruska sa za 20 rokov od roku 1893 do roku 1913 trojnásobne zvýšil. Po roku 1905 sa začal realizovať program premiéra Stolypina zameraný na povzbudenie veľkých roľníckych fariem využívajúcich najatú prácu. Do začiatku prvej svetovej vojny však Rusko nestihlo dokončiť reformy, ktoré začalo.
Októbrová revolúcia a občianska vojna.Účasť Ruska v prvej svetovej vojne skončila revolúciou vo februári - októbri (nový štýl - marec - november) 1917. Hnacou silou tejto revolúcie bola túžba roľníkov ukončiť vojnu a prerozdeliť pôdu. Dočasná vláda, ktorá nahradila autokraciu po abdikácii cára Mikuláša II. vo februári 1917 a skladala sa najmä z predstaviteľov buržoázie, bola zvrhnutá v októbri 1917. Nová vláda (Rada ľudových komisárov) na čele s ľavicovými sociálnymi demokratmi (boľševici), ktorí sa vrátili z emigrácie, vyhlásili Rusko za prvú socialistickú republiku sveta. Hneď prvé dekréty Rady ľudových komisárov hlásali koniec vojny a doživotné a neodňateľné právo roľníkov užívať pôdu odňatú vlastníkom pôdy. Znárodnené boli najdôležitejšie hospodárske odvetvia – banky, obchod s obilím, doprava, vojenská výroba a ropný priemysel. Súkromné podniky mimo tohto „štátno-kapitalistického“ sektora podliehali robotníckej kontrole prostredníctvom odborov a závodných rád. V lete 1918 vypukla občianska vojna. Väčšina krajiny vrátane Ukrajiny, Zakaukazska a Sibíri padla do rúk odporcov boľševického režimu, nemeckej okupačnej armády a ďalších cudzích útočníkov. Keďže priemyselníci a intelektuáli neverili v silu pozície boľševikov, odmietli spolupracovať s novou vládou.
Vojnový komunizmus. V tejto kritickej situácii komunisti považovali za potrebné zaviesť centralizovanú kontrolu nad ekonomikou. V druhej polovici roku 1918 boli znárodnené všetky veľké a stredné podniky a väčšina malých podnikov. Aby v mestách netrpeli hladom, úrady rekvirovali obilie od roľníkov. „Čierny trh“ prekvital - potraviny sa vymieňali za domáce potreby a priemyselný tovar, ktorý pracovníci dostávali ako platbu namiesto znehodnotených rubľov. Priemyselná a poľnohospodárska produkcia prudko klesla. Komunistická strana v roku 1919 túto situáciu v hospodárstve otvorene uznala a definovala ju ako „vojnový komunizmus“, t.j. „systematická regulácia spotreby v obliehanej pevnosti“. Úrady začali považovať vojnový komunizmus za prvý krok k skutočne komunistickej ekonomike. Vojnový komunizmus umožnil boľševikom zmobilizovať ľudské a priemyselné zdroje a vyhrať občiansku vojnu.
Nová hospodárska politika. Do jari 1921 Červená armáda z veľkej časti porazila svojich protivníkov. Ekonomická situácia však bola katastrofálna. Priemyselná výroba dosahovala sotva 14 % predvojnovej úrovne a väčšina krajiny hladovala. 1. marca 1921 sa vzbúrili námorníci posádky v Kronštadte, kľúčovej pevnosti pri obrane Petrohradu (Petrohradu). Najdôležitejším cieľom nového kurzu strany, čoskoro nazývaného NEP (nová hospodárska politika), bolo zvýšenie produktivity práce vo všetkých sférach hospodárskeho života. Nútené zaberanie obilia sa zastavilo – systém prebytočného privlastňovania bol nahradený naturálnou daňou, ktorá sa platila ako určitý podiel produktov vyrobených roľníckym statkom nad mieru spotreby. Po odpočítaní naturálnej dane zostali prebytočné potraviny majetkom roľníkov a mohli sa predávať na trhu. Nasledovala legalizácia súkromného obchodu a súkromného vlastníctva, ako aj normalizácia peňažného obehu prostredníctvom prudkého zníženia vládnych výdavkov a prijatia vyrovnaného rozpočtu. V roku 1922 vydala Štátna banka novú stabilnú menovú jednotku, podloženú zlatom a tovarom, červoncov. "Veliteľské výšiny" hospodárstva - pohonné hmoty, hutnícka a vojenská výroba, doprava, banky a zahraničný obchod - zostali pod priamou kontrolou štátu a boli financované zo štátneho rozpočtu. Všetky ostatné veľké znárodnené podniky mali fungovať samostatne na komerčnom základe. Tým posledným bolo dovolené zlúčiť sa do trustov, ktorých bolo do roku 1923 478; pracovali cca. 75 % všetkých zamestnaných v priemysle. Trusty boli zdanené na rovnakom základe ako súkromná ekonomika. Najvýznamnejšie trusty ťažkého priemyslu dostávali štátne zákazky; Hlavnou pákou kontroly nad trustmi bola Štátna banka, ktorá mala monopol na komerčné úvery. Nová hospodárska politika rýchlo priniesla úspešné výsledky. Do roku 1925 dosiahla priemyselná výroba 75 % predvojnovej úrovne a poľnohospodárska výroba bola takmer úplne obnovená. Úspechy NEP však postavili komunistickú stranu pred nové a zložité ekonomické a sociálne problémy.
Diskusia o industrializácii. Potlačenie revolučných povstaní ľavicových síl v celej strednej Európe znamenalo, že Sovietske Rusko muselo začať s výstavbou socializmu v nepriaznivom medzinárodnom prostredí. Ruský priemysel zdevastovaný svetom a občianskymi vojnami výrazne zaostával za priemyslom vtedajších vyspelých kapitalistických krajín Európy a Ameriky. Lenin definoval sociálny základ NEP ako puto medzi malou (ale vedenou komunistickou stranou) mestskou robotníckou triedou a veľkým, ale rozptýleným roľníkom. Aby sa čo najviac priblížilo k socializmu, Lenin navrhol, aby sa strana držala troch základných princípov: 1) všetkými možnými spôsobmi podporovať vytváranie výrobných, marketingových a nákupných roľníckych družstiev; 2) považovať elektrifikáciu celej krajiny za prvoradú úlohu industrializácie; 3) zachovať štátny monopol na zahraničný obchod s cieľom chrániť domáci priemysel pred zahraničnou konkurenciou a použiť výnosy z vývozu na financovanie prioritných dovozov. Politická a štátna moc zostala komunistickej strane.
"Cenové nožnice". Na jeseň 1923 sa začali objavovať prvé vážnejšie ekonomické problémy NEP. V dôsledku rýchleho oživenia súkromného poľnohospodárstva a zaostávajúceho štátneho priemyslu rástli ceny priemyselných výrobkov rýchlejšie ako poľnohospodárskych tovarov (graficky znázornené divergenciami pripomínajúcimi otvorené nožnice). To nevyhnutne muselo viesť k poklesu poľnohospodárskej výroby a poklesu cien priemyselných tovarov. 46 popredných členov strany v Moskve zverejnilo otvorený list protestujúci proti tejto línii hospodárskej politiky. Verili, že je potrebné všetkými možnými spôsobmi rozširovať trh stimulovaním poľnohospodárskej výroby.
Bucharin a Preobraženskij. Vyhlásenie 46 (čoskoro sa stalo známym ako „moskovská opozícia“) znamenalo začiatok širokej vnútrostraníckej diskusie, ktorá ovplyvnila základy marxistického svetonázoru. Jeho iniciátori, N.I. Bucharin a E.N. Bucharin, ktorý viedol pravicovú opozíciu, presadzoval kurz pomalej a postupnej industrializácie. Preobraženskij bol jedným z vodcov ľavicovej („trockistickej“) opozície, ktorá obhajovala zrýchlenú industrializáciu. Bucharin predpokladal, že kapitál potrebný na financovanie priemyselného rozvoja bude pochádzať z rastúcich úspor roľníkov. Prevažná väčšina roľníkov však bola stále taká chudobná, že sa živila prevažne samozásobiteľským hospodárstvom, celý svoj mizerný peňažný príjem využívala na jeho potreby a nemala takmer žiadne úspory. Iba kulaci predali dostatok mäsa a obilia, aby si mohli vytvárať veľké úspory. Vyvezené obilie prinieslo prostriedky len na drobný dovoz strojárskych výrobkov – najmä po tom, čo sa začal dovážať drahý spotrebný tovar na predaj bohatým mešťanom a roľníkom. V roku 1925 vláda povolila kulakom prenajímať si pôdu od chudobných roľníkov a najímať farmárskych robotníkov. Bucharin a Stalin tvrdili, že ak sa roľníci obohatia, zvýši sa množstvo obilia na predaj (čo by zvýšilo export) a hotovostné vklady v Štátnej banke. V dôsledku toho verili, že krajina by sa mala industrializovať a kulak by mal „prerásť do socializmu“. Preobraženskij uviedol, že výrazný nárast priemyselnej výroby si vyžiada veľké investície do nových zariadení. Inými slovami, ak sa neprijmú opatrenia, výroba sa v dôsledku opotrebovania zariadení stane ešte nerentabilnejšou a celkový objem výroby sa zníži. Aby sa zo situácie dostala ľavicová opozícia, navrhla začať zrýchlenú industrializáciu a zaviesť dlhodobý štátny hospodársky plán. Kľúčovou otázkou zostávalo, ako nájsť kapitálové investície potrebné na rýchly rast priemyslu. Preobraženského odpoveďou bol program, ktorý nazval „socialistická akumulácia“. Štát musel využiť svoje monopolné postavenie (najmä v oblasti dovozu) na čo najväčšie zvýšenie cien. Systém progresívneho zdaňovania mal zaručiť veľké peňažné príjmy od kulakov. Namiesto prednostného poskytovania pôžičiek najbohatším (a teda najbonitnejším) roľníkom by Štátna banka mala uprednostňovať družstvá a kolchozy zložené z chudobných a stredných roľníkov, ktorí by boli schopní nakúpiť poľnohospodársku techniku a rýchlo zvýšiť svoje výnosy zavedením moderných poľnohospodárske metódy.
Medzinárodné vzťahy. Rozhodujúci význam mala aj otázka vzťahov krajiny s poprednými priemyselnými mocnosťami kapitalistického sveta. Stalin a Bucharin očakávali, že ekonomická prosperita Západu, ktorá sa začala v polovici 20. rokov 20. storočia, bude pokračovať ešte dlhé obdobie – to bol základný predpoklad ich teórie industrializácie financovanej z neustále sa zvyšujúceho exportu obilia. Trockij a Preobraženskij zase predpokladali, že o niekoľko rokov sa tento ekonomický boom skončí hlbokou hospodárskou krízou. Táto pozícia tvorila základ ich teórie rýchlej industrializácie, financovanej okamžitým rozsiahlym vývozom surovín za výhodné ceny – aby pri vypuknutí krízy už existovala priemyselná základňa pre zrýchlený rozvoj krajiny. Trockij obhajoval prilákanie zahraničných investícií („ústupky“), za čo sa svojho času vyslovil aj Lenin. Dúfal, že využije rozpory medzi imperialistickými mocnosťami na vymanenie sa z režimu medzinárodnej izolácie, v ktorej sa krajina ocitla. Vedenie strany a štátu videlo hlavnú hrozbu v pravdepodobnej vojne s Veľkou Britániou a Francúzskom (ako aj s ich východoeurópskymi spojencami - Poľskom a Rumunskom). Aby sa ochránili pred takouto hrozbou, nadviazali sa diplomatické styky s Nemeckom ešte za Lenina (Rapallo, marec 1922). Neskôr sa na základe tajnej dohody s Nemeckom cvičili nemeckí dôstojníci a testovali sa nové typy zbraní pre Nemecko. Nemecko zasa poskytlo Sovietskemu zväzu významnú pomoc pri výstavbe ťažkých priemyselných podnikov určených na výrobu vojenských produktov.
Koniec NEP. Začiatkom roku 1926 spôsobilo zmrazenie miezd vo výrobe spolu s rastúcou prosperitou straníckych a vládnych predstaviteľov, súkromných obchodníkov a bohatých roľníkov nespokojnosť medzi robotníkmi. Lídri moskovských a leningradských straníckych organizácií L.B. Kamenev a G.I.Zinoviev, vystupujúci proti Stalinovi, vytvorili jednotnú ľavicovú opozíciu v bloku s trockistami. Stalinov byrokratický aparát si ľahko poradil s opozíciou, uzavrel spojenectvo s Bucharinom a ďalšími umiernenými. Bucharinisti a stalinisti obvinili trockistov z „prílišnej industrializácie“ prostredníctvom „vykorisťovania“ roľníkov, z podkopávania ekonomiky a zväzku robotníkov a roľníkov. V roku 1927 pri absencii investícií náklady na výrobu priemyselného tovaru naďalej rástli a životná úroveň klesala. Rast poľnohospodárskej výroby sa zastavil pre nedostatok tovaru: roľníci nemali záujem predávať svoje poľnohospodárske produkty za nízke ceny. S cieľom urýchliť rozvoj priemyslu bol vypracovaný prvý päťročný plán, ktorý v decembri 1927 schválil 15. zjazd strany.
Chlebové nepokoje. Zima 1928 bola prahom hospodárskej krízy. Nezvyšovali sa nákupné ceny poľnohospodárskych produktov a výrazne klesol predaj obilia štátu. Potom sa štát vrátil k priamemu vyvlastňovaniu obilia. To postihlo nielen kulakov, ale aj stredných roľníkov. V reakcii na to roľníci znížili svoju úrodu a vývoz obilia sa prakticky zastavil.
Odbočte doľava. Reakciou vlády bola radikálna zmena hospodárskej politiky. Aby sa zabezpečili zdroje na rýchly rast, strana začala zjednocovať roľníctvo do systému kolektívnych fariem pod kontrolou štátu.
Revolúcia zhora. V máji 1929 bola stranícka opozícia rozdrvená. Trockij bol deportovaný do Turecka; Bukharin, A.I. Rykov a M.P. Tomsky boli odvolaní z vedúcich pozícií; Zinoviev, Kamenev a ďalší slabší opozičníci kapitulovali pred Stalinom a verejne sa vzdali svojich politických názorov. Na jeseň 1929, hneď po žatve, dal Stalin príkaz začať s realizáciou úplnej kolektivizácie.
Kolektivizácia poľnohospodárstva. Začiatkom novembra 1929 bolo cca. 70 tisíc kolchozov, medzi ktorými boli takmer len chudobní roľníci alebo roľníci bez pôdy, ktorých prilákali prísľuby štátnej pomoci. Tvorili 7 % z celkového počtu všetkých roľníckych rodín a vlastnili necelé 4 % obrábanej pôdy. Stalin dal strane za úlohu urýchlenú kolektivizáciu celého poľnohospodárskeho sektora. Uznesením Ústredného výboru začiatkom roku 1930 bol stanovený jej termín - do jesene 1930 v hlavných obilných oblastiach a do jesene 1931 v ostatných. Stalin zároveň prostredníctvom predstaviteľov a v tlači žiadal urýchliť tento proces a potlačiť akýkoľvek odpor. V mnohých oblastiach bola do jari 1930 vykonaná úplná kolektivizácia. Počas prvých dvoch mesiacov roku 1930 bolo cca. 10 miliónov roľníckych fariem bolo zlúčených do kolektívnych fariem. Najchudobnejší a bezzemkoví roľníci vnímali kolektivizáciu ako delenie majetku svojich bohatších krajanov. U stredných roľníkov a kulakov však kolektivizácia vyvolala masívny odpor. Začalo sa plošné zabíjanie hospodárskych zvierat. Do marca sa populácia dobytka znížila o 14 miliónov kusov; Zabíjalo sa aj veľké množstvo ošípaných, kôz, oviec a koní. V marci 1930, vzhľadom na hrozbu zlyhania jarnej sejby, Stalin požadoval dočasné pozastavenie procesu kolektivizácie a obvinil miestnych predstaviteľov z „excesov“. Roľníkom bolo dokonca dovolené vychádzať z JZD a k 1. júlu cca. 8 miliónov rodín opustilo kolektívne farmy. Ale na jeseň, po zbere úrody, sa kolektivizačná kampaň obnovila a potom sa nezastavila. Do roku 1933 boli kolektivizované viac ako tri štvrtiny obrábanej pôdy a viac ako tri pätiny roľníckych hospodárstiev. Všetci bohatí roľníci boli „vyvlastnení“, ich majetok a úroda boli skonfiškované. V družstvách (kolektívnych farmách) museli roľníci dodávať štátu pevný objem výrobkov; platba sa uskutočňovala v závislosti od pracovného príspevku každej osoby (počet „pracovných dní“). Nákupné ceny stanovené vládou boli extrémne nízke, pričom požadované zásoby boli vysoké, niekedy presahovali celú úrodu. Kolektívni farmári však mohli mať pre vlastnú potrebu osobné pozemky o veľkosti 0,25 – 1,5 hektára v závislosti od regiónu krajiny a kvality pôdy. Tieto pozemky, z ktorých sa produkty mohli predávať na trhoch JZD, poskytovali značnú časť potravín obyvateľom mesta a živili samotných roľníkov. Farmy druhého typu bolo oveľa menej, ale bola im pridelená lepšia pôda a boli lepšie vybavené poľnohospodárskou technikou. Tieto štátne farmy sa nazývali štátne farmy a fungovali ako priemyselné podniky. Poľnohospodárski robotníci tu dostávali mzdy v hotovosti a nemali právo na pozemok. Bolo zrejmé, že kolektivizované roľnícke farmy si budú vyžadovať značné množstvo techniky, najmä traktorov a kombajnov. Organizovaním strojových a traktorových staníc (MTS) štát vytvoril účinný prostriedok kontroly nad kolchozami. Každý MTS slúžil niekoľkým kolektívnym farmám na zmluvnom základe za platbu v hotovosti alebo (hlavne) v naturáliách. V roku 1933 bolo v RSFSR 1 857 MTS so 133 tisíc traktormi a 18 816 kombajnmi, ktoré obrábali 54,8 % osiatych plôch JZD.
Dôsledky kolektivizácie. Prvý päťročný plán počítal so zvýšením poľnohospodárskej produkcie o 50 % od roku 1928 do roku 1933. Kolektivizačnú kampaň, ktorá sa obnovila na jeseň 1930, však sprevádzal pokles výroby a zabíjanie dobytka. Do roku 1933 sa celkový počet hovädzieho dobytka v poľnohospodárstve znížil z viac ako 60 miliónov kusov na necelých 34 miliónov. Počet koní sa znížil z 33 miliónov na 17 miliónov; ošípané - od 19 miliónov do 10 miliónov; ovce - od 97 do 34 miliónov; kozy - od 10 do 3 miliónov Len v roku 1935, keď boli postavené továrne na výrobu traktorov v Charkove, Stalingrade a Čeľabinsku, sa počet traktorov stal dostatočným na obnovenie úrovne celkového ťahového výkonu, ktorý mali roľnícke farmy v roku 1928. Celková úroda obilia, ktorá v roku 1928 prekročila úroveň roku 1913 a predstavovala 76,5 milióna ton, do roku 1933 sa znížila na 70 miliónov ton, a to aj napriek nárastu výmery obrábanej pôdy. Celkovo klesla poľnohospodárska produkcia od roku 1928 do roku 1933 približne o 20 %. Dôsledkom rýchlej industrializácie bol výrazný nárast počtu obyvateľov miest, čo si vyžiadalo prísne prídelové rozdeľovanie potravín. Situáciu ešte zhoršila globálna hospodárska kríza, ktorá sa začala v roku 1929. Do roku 1930 ceny obilia na svetovom trhu prudko klesli – práve vtedy, keď sa muselo dovážať veľké množstvo priemyselných zariadení, nehovoriac o traktoroch a kombajnoch potrebných pre poľnohospodárstvo. (hlavne z USA a Nemecka). Na zaplatenie dovozu bolo potrebné vyviezť obilie v obrovských množstvách. V roku 1930 sa vyvážalo 10% zozbieraného obilia a v roku 1931 - 14%. Výsledkom vývozu obilia a kolektivizácie bol hladomor. Najhoršia situácia bola v Povolží a na Ukrajine, kde bol roľnícky odpor voči kolektivizácii najsilnejší. V zime 1932-1933 zomrelo od hladu viac ako 5 miliónov ľudí, no ešte viac ich poslali do exilu. V roku 1934 násilie a hlad konečne zlomili odpor roľníkov. Nútená kolektivizácia poľnohospodárstva mala fatálne následky. Roľníci sa už necítili byť pánmi zeme. Značné a nenapraviteľné škody na kultúre hospodárenia spôsobila deštrukcia majetných, t.j. najzručnejší a najpracovitejší roľník. Napriek mechanizácii a rozširovaniu osevných plôch rozvojom nových pozemkov v panenskej pôde a v iných oblastiach, zvyšovaním nákupných cien a zavedením dôchodkov a iných sociálnych výhod pre kolektívnych roľníkov, produktivita práce na kolektívnych a štátnych farmách výrazne zaostávala. za úrovňou, ktorá existovala na osobných pozemkoch a tak ďalej, viac na Západe a hrubá poľnohospodárska produkcia čoraz viac zaostávala za rastom populácie. Kvôli nedostatku motivácie pracovať boli poľnohospodárske stroje a zariadenia na kolektívnych a štátnych farmách zvyčajne zle udržiavané, semená a hnojivá sa používali nehospodárne a straty na úrode boli obrovské. Od 70. rokov 20. storočia, napriek tomu, že cca. 20% pracovnej sily (v USA a západoeurópskych krajinách - menej ako 4%) sa Sovietsky zväz stal najväčším svetovým dovozcom obilia.
Päťročné plány. Zdôvodnením nákladov na kolektivizáciu bolo vybudovanie novej spoločnosti v ZSSR. Tento cieľ nepochybne vzbudil nadšenie mnohých miliónov ľudí, najmä generácie, ktorá vyrástla po revolúcii. Počas 20. a 30. rokov minulého storočia milióny mladých ľudí považovali vzdelanie a stranícku prácu za kľúč k postupu na spoločenskom rebríčku. Pomocou mobilizácie más sa podarilo dosiahnuť nevídaný rýchly rast priemyslu práve v čase, keď Západ prežíval akútnu hospodársku krízu. Počas prvej päťročnice (1928 – 1933) bolo cca. 1 500 veľkých tovární vrátane metalurgických závodov v Magnitogorsku a Novokuznecku; továrne na poľnohospodárske stroje a traktory v Rostove na Done, Čeľabinsku, Stalingrade, Saratove a Charkove; chemické závody na Urale a závod ťažkého strojárstva v Kramatorsku. V regióne Ural a Volga vznikli nové centrá ťažby ropy, výroby kovov a výroby zbraní. Začala sa výstavba nových železníc a prieplavov, v ktorých čoraz dôležitejšiu úlohu zohrávali nútené práce vydedených roľníkov. Výsledky prvého päťročného plánu. V období urýchlenej realizácie druhej a tretej päťročnice (1933-1941) sa zohľadnili a napravili mnohé chyby, ktoré vznikli pri realizácii prvého plánu. Počas tohto obdobia masovej represie sa systematické využívanie nútených prác pod kontrolou NKVD stalo dôležitou súčasťou ekonomiky, najmä v ťažobnom priemysle dreva a zlata a na nových stavebných projektoch na Sibíri a na Ďalekom severe. Systém hospodárskeho plánovania tak, ako bol vytvorený v 30. rokoch 20. storočia pretrval bez zásadných zmien až do konca 80. rokov 20. storočia. Podstatou systému bolo plánovanie vykonávané byrokratickou hierarchiou pomocou príkazových metód. Na vrchole hierarchie boli politbyro a Ústredný výbor komunistickej strany, ktoré viedli najvyšší hospodársky rozhodovací orgán Štátny plánovací výbor (Gosplan). Viac ako 30 ministerstiev bolo podriadených Štátnemu plánovaciemu výboru, rozdelenému do „hlavných oddelení“ zodpovedných za špecifické typy výroby, zlúčených do jedného odvetvia. Základom tejto výrobnej pyramídy boli jednotky prvovýroby - závody a továrne, kolektívne a štátne poľnohospodárske podniky, bane, sklady atď. Každá z týchto jednotiek bola zodpovedná za realizáciu konkrétnej časti plánu, ktorú určili (na základe objemu a nákladov na výrobu alebo obratu) orgány vyššej úrovne a dostávala vlastnú plánovanú kvótu zdrojov. Tento vzor sa opakoval na každej úrovni hierarchie. Centrálne plánovacie agentúry stanovujú cieľové hodnoty v súlade so systémom takzvaných „materiálových bilancií“. Každá výrobná jednotka na každej úrovni hierarchie sa dohodla s vyššou autoritou na tom, aké budú jej plány na nasledujúci rok. V praxi to znamenalo zatriasť plánom: každý dole chcel urobiť minimum a dostať maximum, kým každý hore chcel získať čo najviac a dať čo najmenej. Z dosiahnutých kompromisov vzišiel „vyvážený“ celkový plán.
Úloha peňazí. Kontrolné údaje pre plány boli uvádzané vo fyzických jednotkách (tony ropy, páry topánok atď.), ale dôležitú, aj keď podriadenú úlohu v procese plánovania zohrávali aj peniaze. S výnimkou období extrémneho nedostatku (1930-1935, 1941-1947), kedy bol základný spotrebný tovar na prídel, išiel spravidla všetok tovar na dračku. Peniaze boli aj prostriedkom na bezhotovostné platby – predpokladalo sa, že každý podnik by mal minimalizovať hotovostné náklady výroby tak, aby bol podmienečne ziskový, a štátna banka mala každému podniku prideliť limity. Všetky ceny boli prísne kontrolované; Peniazom tak bola prisúdená výlučne pasívna ekonomická úloha ako účtovného prostriedku a spôsobu prideľovania spotreby.
Víťazstvo socializmu. Na siedmom kongrese Kominterny v auguste 1935 Stalin vyhlásil, že „v Sovietskom zväze bolo dosiahnuté úplné a konečné víťazstvo socializmu“. Toto vyhlásenie – že Sovietsky zväz vybudoval socialistickú spoločnosť – sa stalo neotrasiteľnou dogmou sovietskej ideológie.
Veľký teror. Po vysporiadaní sa s roľníctvom, ovládnutí robotníckej triedy a vychovaní poslušnej inteligencie začali Stalin a jeho priaznivci pod heslom „vyhrocovania triedneho boja“ čistiacu stranu. Po 1. decembri 1934 (v tento deň bol Stalinovými agentmi zabitý tajomník Leningradskej straníckej organizácie S.M. Kirov) sa uskutočnilo niekoľko politických procesov a potom boli takmer všetky staré stranícke kádre zničené. Pomocou dokumentov vyrobených nemeckými spravodajskými službami boli potlačení mnohí predstavitelia najvyššieho velenia Červenej armády. Počas 5 rokov bolo viac ako 5 miliónov ľudí zastrelených alebo poslaných na nútené práce do táborov NKVD.
Povojnová rekonštrukcia. Druhá svetová vojna viedla k devastácii v západných oblastiach Sovietskeho zväzu, ale urýchlila priemyselný rast uralsko-sibírskeho regiónu. Priemyselná základňa bola po vojne rýchlo obnovená: uľahčilo sa to odstránením priemyselného vybavenia z východného Nemecka a Sovietskeho zväzu okupovaného Mandžuska. Okrem toho tábory Gulag opäť dostali mnohomiliónové doplnenie od nemeckých vojnových zajatcov a bývalých sovietskych vojnových zajatcov obvinených zo zrady. Najvyššími prioritami zostal ťažký a vojenský priemysel. Osobitná pozornosť bola venovaná rozvoju jadrovej energie, predovšetkým na zbrojné účely. Predvojnová úroveň zásobovania potravinami a spotrebným tovarom bola dosiahnutá už začiatkom 50. rokov 20. storočia.
Chruščovove reformy. Stalinova smrť v marci 1953 ukončila teror a represie, ktoré boli čoraz rozšírenejšie a pripomínali predvojnové časy. Zmäkčenie straníckej politiky počas vedenia N.S. Chruščova v rokoch 1955 až 1964 sa nazývalo „topenie“. Milióny politických väzňov sa vrátili z táborov Gulag; väčšina z nich bola rehabilitovaná. Výrazne väčšia pozornosť sa v päťročných plánoch začala venovať výrobe spotrebného tovaru a bytovej výstavbe. Zvýšil sa objem poľnohospodárskej výroby; rástli mzdy, klesali povinné dodávky a dane. S cieľom zvýšiť ziskovosť sa kolektívne a štátne farmy zväčšovali a dezagregovali, niekedy bez veľkého úspechu. Veľké veľké štátne farmy vznikli počas rozvoja panenskej a ladom ležiacej pôdy v Altaji a Kazachstane. Tieto krajiny produkovali úrodu len v rokoch s dostatkom zrážok, asi tri z každých piatich rokov, ale umožnili výrazné zvýšenie priemerného množstva zozbieraného obilia. Systém MTS bol zlikvidovaný a kolektívne farmy dostali vlastné poľnohospodárske vybavenie. Boli vyvinuté vodné, ropné a plynové zdroje na Sibíri; Vznikli tu veľké vedecké a priemyselné centrá. Mnoho mladých ľudí odišlo do panenských krajín a na stavby na Sibíri, kde boli byrokratické príkazy porovnateľne menej prísne ako v európskej časti krajiny. Chruščovove pokusy o urýchlenie ekonomického rozvoja čoskoro narazili na odpor administratívneho aparátu. Chruščov sa pokúsil decentralizovať ministerstvá prenesením mnohých ich funkcií na nové regionálne ekonomické rady (ekonomické rady). Medzi ekonómami sa rozpútala diskusia o vytvorení realistickejšieho cenového systému a poskytnutí skutočnej autonómie priemyselným riaditeľom. Chruščov mal v úmysle výrazne znížiť vojenské výdavky, čo vyplývalo z doktríny „mierového spolunažívania“ s kapitalistickým svetom. V októbri 1964 Chruščova odvolala z funkcie koalícia konzervatívnych straníckych byrokratov, predstaviteľov centrálneho plánovacieho aparátu a sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu.
Obdobie stagnácie. Nový sovietsky vodca L.I. Brežnev rýchlo zrušil Chruščovove reformy. Okupáciou Československa v auguste 1968 zničil akúkoľvek nádej centralizovaných ekonomík východnej Európy na rozvoj vlastných modelov spoločnosti. Jedinou oblasťou rýchleho technologického pokroku boli odvetvia súvisiace s vojenským priemyslom - výroba ponoriek, rakiet, lietadiel, vojenskej elektroniky a vesmírneho programu. Výrobe spotrebného tovaru sa tak ako predtým nevenovala osobitná pozornosť. Rozsiahla rekultivácia pôdy viedla ku katastrofálnym následkom pre životné prostredie a verejné zdravie. Napríklad náklady na zavedenie monokultúry bavlny v Uzbekistane predstavovali veľké plytčiny Aralského jazera, ktoré bolo do roku 1973 štvrtou najväčšou vnútrozemskou vodnou plochou na svete.
Spomalenie ekonomického rastu. Počas vedenia Brežneva a jeho bezprostredných nástupcov sa rozvoj sovietskej ekonomiky extrémne spomalil. Prevažná časť obyvateľstva však mohla pevne rátať s malými, ale garantovanými platmi, dôchodkami a výhodami, kontrolou cien základných spotrebných tovarov, bezplatným školstvom a zdravotnou starostlivosťou a prakticky bezplatným, hoci vždy nedostatkovým bývaním. Na udržanie životného minima sa zo Západu dovážalo veľké množstvo obilia a rôzneho spotrebného tovaru. Keďže hlavný sovietsky export – najmä ropa, plyn, drevo, zlato, diamanty a zbrane – neposkytoval dostatočné množstvo tvrdej meny, sovietsky zahraničný dlh dosiahol v roku 1976 6 miliárd dolárov a naďalej rýchlo rástol.
Obdobie kolapsu. V roku 1985 sa M. S. Gorbačov stal generálnym tajomníkom ÚV KSSZ. Tento post si plne uvedomoval, že sú potrebné radikálne ekonomické reformy, ktoré spustil pod heslom „reštrukturalizácia a zrýchlenie“. Na zvýšenie produktivity práce – t.j. aby využil najrýchlejší spôsob na zabezpečenie ekonomického rastu, povolil zvýšenie miezd a obmedzil predaj vodky v nádeji, že zastaví rozbúrené opilstvo obyvateľstva. Výnosy z predaja vodky však boli hlavným zdrojom príjmov štátu. Strata týchto príjmov a vyššie mzdy zvýšili rozpočtový deficit a zvýšili infláciu. Zákaz predaja vodky navyše oživil podzemný obchod s mesačným svitom; Užívanie drog prudko vzrástlo. V roku 1986 utrpela ekonomika strašný šok po výbuchu v jadrovej elektrárni v Černobyle, ktorý viedol k rádioaktívnej kontaminácii rozsiahlych oblastí Ukrajiny, Bieloruska a Ruska. Ekonomika Sovietskeho zväzu bola do rokov 1989-1990 úzko prepojená prostredníctvom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) s ekonomikami Bulharska, Poľska, Československa, Nemeckej demokratickej republiky (NDR), Maďarska, Rumunska, Mongolska, Kuby a Vietnam. Pre všetky tieto krajiny bol ZSSR hlavným zdrojom ropy, plynu a priemyselných surovín a na oplátku od nich dostával strojárske výrobky, spotrebný tovar a poľnohospodárske produkty. Opätovné zjednotenie Nemecka v polovici roku 1990 viedlo k zničeniu RVHP. V auguste 1990 už každý chápal, že radikálne reformy zamerané na podporu súkromnej iniciatívy sú nevyhnutné. Gorbačov a jeho hlavný politický oponent, prezident RSFSR B. N. Jeľcin, spoločne predložili program štrukturálnej reformy „500 dní“, ktorý vypracovali ekonómovia S. S. Shatalin a G. A. Yavlinsky, ktorý predpokladal oslobodenie od štátnej kontroly a privatizáciu väčšiny národného hospodárstva organizovaným spôsobom, bez znižovania životnej úrovne obyvateľstva. Gorbačov však, aby sa vyhol konfrontácii s aparátom centrálneho plánovacieho systému, odmietol diskutovať o programe a jeho realizácii v praxi. Začiatkom roku 1991 sa vláda pokúsila obmedziť infláciu obmedzením peňažnej zásoby, no obrovský rozpočtový deficit sa naďalej zvyšoval, keďže zväzové republiky odmietli preniesť dane do centra. Koncom júna 1991 sa Gorbačov a prezidenti väčšiny republík dohodli na uzavretí zväzovej zmluvy na zachovanie ZSSR, ktorá dáva republikám nové práva a právomoci. No ekonomika už bola v beznádejnom stave. Veľkosť zahraničného dlhu sa blížila k 70 miliardám USD, produkcia klesala takmer o 20 % ročne a miera inflácie presiahla 100 % ročne. Emigrácia kvalifikovaných odborníkov presiahla 100 tisíc ľudí ročne. Na záchranu ekonomiky potrebovalo sovietske vedenie okrem reforiem aj vážnu finančnú pomoc od západných mocností. Na júlovom stretnutí lídrov siedmich popredných priemyselných krajín ich Gorbačov požiadal o pomoc, no nenašiel žiadnu odpoveď.
KULTÚRA
Vedenie ZSSR pripisovalo veľký význam vytvoreniu novej, sovietskej kultúry – „národnej formy, socialistického obsahu“. Predpokladalo sa, že rezorty kultúry na zväzovej a republikovej úrovni by mali podriadiť rozvoj národnej kultúry tým istým ideologickým a politickým usmerneniam, aké prevládali vo všetkých odvetviach hospodárskeho a spoločenského života. Túto úlohu nebolo ľahké zvládnuť v mnohonárodnom štáte s viac ako 100 jazykmi. Po vytvorení národných štátnych útvarov pre väčšinu obyvateľov krajiny vedenie strany stimulovalo rozvoj národných kultúr správnym smerom; napríklad v roku 1977 vyšlo v gruzínčine 2 500 kníh v náklade 17,7 milióna výtlačkov. a 2200 kníh v Uzbeku v náklade 35,7 milióna výtlačkov. Podobný stav bol aj v iných zväzových a autonómnych republikách. Pre nedostatok kultúrnych tradícií bola väčšina kníh prekladmi z iných jazykov, najmä z ruštiny. Úlohu sovietskeho režimu v oblasti kultúry po októbri chápali dve súperiace skupiny ideológov rozdielne. Prvá, ktorá sa považovala za propagátorov všeobecnej a úplnej obnovy života, požadovala rozhodný rozchod s kultúrou „starého sveta“ a vytvorenie novej, proletárskej kultúry. Najvýraznejším hlásateľom ideologických a umeleckých inovácií bol futuristický básnik Vladimír Majakovskij (1893-1930), jeden z vodcov avantgardnej literárnej skupiny Ľavý front (LEF). Ich oponenti, ktorí sa nazývali „spolucestujúci“, verili, že ideologická obnova nie je v rozpore s pokračovaním vyspelých tradícií ruskej a svetovej kultúry. Inšpirátorom priaznivcov proletárskej kultúry a zároveň mentorom „spolucestovateľov“ bol spisovateľ Maxim Gorkij (A.M. Peškov, 1868-1936), ktorý sa preslávil v predrevolučnom Rusku. V 30. rokoch strana a štát posilnili svoju kontrolu nad literatúrou a umením vytvorením jednotných celoúnijných tvorivých organizácií. Po Stalinovej smrti v roku 1953 sa začala opatrná a čoraz hlbšia analýza toho, čo sa pod sovietskou vládou urobilo na posilnenie a rozvoj boľševických kultúrnych myšlienok, a nasledujúce desaťročie bolo svedkom kvasu vo všetkých sférach sovietskeho života. Mená a diela obetí ideologických a politických represií sa vynorili z úplného zabudnutia a zvýšil sa vplyv zahraničnej literatúry. Sovietska kultúra začala ožívať v období súhrnne nazývanom „topenie“ (1954-1956). Vznikli dve skupiny kultúrnych osobností – „liberáli“ a „konzervatívci“, ktorí boli zastúpení v rôznych oficiálnych publikáciách.
Vzdelávanie. Sovietske vedenie venovalo vzdelávaniu veľkú pozornosť a prostriedky. V krajine, kde viac ako dve tretiny obyvateľstva nevedeli čítať, bola negramotnosť do 30. rokov 20. storočia prakticky eliminovaná niekoľkými masovými kampaňami. V roku 1966 malo stredoškolské špecializované, neúplné alebo ukončené vysokoškolské vzdelanie 80,3 milióna ľudí alebo 34 % populácie; ak v roku 1914 študovalo v Rusku 10,5 milióna ľudí, tak v roku 1967, keď bolo zavedené všeobecné povinné stredoškolské vzdelanie, bolo v roku 1989 v jasliach a materských školách v ZSSR 17,2 milióna žiakov, 39,7 milióna základných škôl. študentov a 9,8 milióna študentov stredných škôl. V závislosti od rozhodnutí vedenia krajiny študovali chlapci a dievčatá na stredných školách, niekedy spolu, niekedy oddelene, niekedy 10 rokov, niekedy 11. Školáci, takmer úplne zastrešení organizáciami Pioneer a Komsomol, museli plne monitorovať pokrok a správanie každého. V roku 1989 bolo na sovietskych univerzitách 5,2 milióna študentov denného štúdia a niekoľko miliónov študentov externého alebo večerného štúdia. Prvým akademickým titulom po ukončení štúdia bol titul Ph.D. Na jej získanie bolo potrebné mať vyššie vzdelanie, získať nejaké pracovné skúsenosti, prípadne absolvovať postgraduálne štúdium a obhájiť dizertačnú prácu vo vašej špecializácii. Najvyšší akademický titul doktor vied sa zvyčajne dosahoval až po 15-20 rokoch odbornej práce a pri veľkom počte publikovaných vedeckých prác.
Vedecké a akademické inštitúcie. V Sovietskom zväze došlo k významnému pokroku v niektorých prírodných vedách a vo vojenskej technike. Stalo sa tak aj napriek ideologickému tlaku straníckej byrokracie, ktorá zakázala a zrušila celé vedné odbory ako kybernetiku a genetiku. Po druhej svetovej vojne štát nasmeroval svoje najlepšie mysle na rozvoj jadrovej fyziky a aplikovanej matematiky a ich praktické aplikácie. Fyzici a raketoví vedci sa pri svojej práci mohli spoľahnúť na štedrú finančnú podporu. Rusko tradične produkuje vynikajúcich teoretických vedcov a táto tradícia pokračovala aj v Sovietskom zväze. Intenzívne a mnohostranné výskumné aktivity zabezpečovala sieť výskumných ústavov, ktoré boli súčasťou Akadémie vied ZSSR a Akadémie zväzových republík, pokrývajúce všetky oblasti poznania – prírodovedné aj humanitné.
Tradície a sviatky. Jednou z prvých úloh sovietskeho vedenia bolo odstránenie starých sviatkov, hlavne cirkevných, a zavedenie revolučných sviatkov. Najprv boli zrušené aj nedele a Nový rok. Hlavnými sovietskymi revolučnými sviatkami boli 7. november - sviatok októbrovej revolúcie v roku 1917 a 1. máj - deň medzinárodnej robotníckej solidarity. Obaja sa oslavovali dva dni. Vo všetkých mestách krajiny sa organizovali masové demonštrácie a vo veľkých administratívnych centrách sa konali vojenské prehliadky; Najväčší a najpôsobivejší bol sprievod v Moskve na Červenom námestí. Pozri nižšie
V roku 1913 budúca hlava prvého socialistického štátu V.I. Lenin, ktorý je unitárom ako Marx a Engels, napísal, že centralizovaný veľký štát „je obrovským historickým krokom vpred od stredovekej fragmentácie k budúcej socialistickej jednote všetkých krajín“. V období od februára do októbra 1917 sa stáročná štátna jednota Ruska zrútila - na jeho území vzniklo množstvo buržoázno-nacionalistických vlád (Ústredná rada na Ukrajine, kozácke kruhy na Done, Terek a Orenburg, Kurultai na Kryme, národné rady v Zakaukazsku a pobaltských štátoch atď.), ktorí sa snažili oddeliť od tradičného centra. Hrozba prudkej redukcie územia socialistického proletárskeho štátu, strata nádejí na skorú svetovú revolúciu prinútila vodcu strany, ktorá sa v Rusku dostala k moci, prehodnotiť svoj pohľad na jej štátnu štruktúru - stal sa horlivým zástancom federalizmu však v štádiu prechodu „k úplnej jednote“. Slogan „jednotného a nedeliteľného Ruska“, ktorý vyznávali vodcovia bieleho hnutia, bol v rozpore s princípom práva všetkých národov na sebaurčenie, čo priťahovalo vodcov národných hnutí...
Ústava RSFSR z roku 1918 však bola krokom späť od skutočnej federácie, keďže len deklarovala podobu štátneho útvaru Ruska (nepočítala ani so zastúpením budúcich členov federácie v ústredných orgánoch) v skutočnosti vyhlásila unitárny štát vytvorený zhora z iniciatívy vládnucej strany anektovaním území dobytých počas občianskej vojny; Rozdelenie právomocí medzi federálnymi orgánmi a miestnymi v Ruskej federácii bolo založené na princípoch výlučnej kompetencie prvých a zostatkovej kompetencie druhých...
Prvé vnútroruské štátne hranice sa objavili koncom roku 1918 - začiatkom roku 1919 vytvorením Pracovnej obce nemeckého regiónu Volga a Baškirskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, do konca roku 1922 mala RSFSR už 19 autonómnych republík a regióny, ako aj 2 pracovné komúny vytvorené na národnej úrovni. Národno-štátne útvary koexistovali s administratívno-územnými jednotkami, pričom obe mali veľmi slabo vyjadrenú nezávislosť.
Ruská federácia sa podľa plánu svojich zakladateľov mala stať vzorom väčšieho socialistického štátu, umožňujúceho obnovu Ruskej ríše, ktorej rozpad počas revolúcie a „víťazný pochod“ sovietskej moci nedokázal. vyhnúť sa. Do polovice roku 1918 existovali ako samostatné štáty len dve republiky - RSFSR a Ukrajina, potom vznikla Bieloruská republika, tri republiky v pobaltských štátoch, tri v Zakaukazsku...
Od prvých dní ich existencie im RSFSR, ktorý sám potreboval to najnutnejšie, poskytoval pomoc v rôznych sférach štátneho života. Armády nezávislých republík zásoboval Ľudový komisariát (Ľudový komisariát) pre vojenské záležitosti RSFSR. Dekrétom Všeruského ústredného výkonného výboru z 1. júna 1919 „O zjednotení socialistických republík Ruska, Ukrajiny, Lotyšska, Litvy a Bieloruska v boji proti svetovému imperializmu“ bola formalizovaná vojenská aliancia. Armády všetkých republík sa spojili do jednej armády RSFSR, zjednotilo sa vojenské velenie, riadenie železníc, spojov a financií. Peňažný systém všetkých republík bol založený na ruskom rubli; RSFSR prevzala ich náklady na udržiavanie štátneho aparátu, armády a na založenie ekonomiky. Republiky z nej dostávali priemyselné a poľnohospodárske produkty, potraviny a inú pomoc. Únia spolu s ďalšími faktormi pomohla všetkým republikám vymaniť sa z vojny...
Postupom času sa štátny aparát všetkých republík začal budovať v podobe RSFSR, v Moskve sa objavili ich poverené zastupiteľské úrady, ktoré mali právo vstúpiť v mene svojich vlád so zastúpeniami a petíciami na Všeruskú ústrednú exekutívu. výborom, Radou ľudových komisárov (Sovnarkom), Ľudovými komisariátmi RSFSR a informovať orgány svojej republiky o najdôležitejších udalostiach RSFSR a orgány RSFSR o stave hospodárstva a potrebách. ich republiky. Na území republík pôsobil aparát splnomocnených predstaviteľov niektorých ľudových komisariátov RSFSR, postupne sa prekonávali colné bariéry, odstraňovali sa hraničné priechody.
Po zrušení blokády Entente uzavrela RSFSR obchodné dohody s Anglickom, Talianskom, Nórskom a Ukrajinou s Rakúskom, Československom a ďalšími štátmi. V marci 1921 uzavrela spoločná delegácia RSFSR a Ukrajiny dohodu s Poľskom. V januári 1922 talianska vláda v mene organizátorov Janovskej konferencie zo všetkých republík pozvala na účasť na nej iba RSFSR. Vo februári 1922 podpísalo deväť republík z iniciatívy Ruskej federácie protokol, ktorý ju oprávňoval zastupovať a chrániť ich spoločné záujmy, uzatvárať a podpisovať v ich mene zmluvy s cudzími štátmi. Vojenské a bilaterálne vojensko-ekonomické dohody tak doplnila diplomatická dohoda. Ďalším krokom bola formalizácia politickej únie.
MIESTO JEDNEJ RÍŠE ŠTYRI REPUBLIKY
>Do roku 1922 sa na území bývalej Ruskej ríše vytvorilo 6 republík: RSFSR, Ukrajinská SSR, Bieloruská SSR, Azerbajdžanská SSR, Arménska SSR a Gruzínska SSR. Od samého začiatku medzi nimi existovala úzka spolupráca, vysvetlená ich spoločným historickým osudom. V rokoch občianskej vojny sa vytvorila vojenská a ekonomická aliancia a v čase Janovskej konferencie v roku 1922 diplomatická. K zjednoteniu prispela aj zhoda s cieľom, ktorý si stanovili vlády republík – vybudovanie socializmu na území „v kapitalistickom prostredí“.
V marci 1922 sa azerbajdžanské, arménske a gruzínske SSR zjednotili do Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. V decembri 1922 sa Prvý zakaukazský kongres sovietov obrátil na Prezídium Všeruského ústredného výkonného výboru s návrhom zvolať jednotný kongres sovietov a prediskutovať otázku vytvorenia zväzku sovietskych republík. Rovnaké rozhodnutia prijal celoukrajinský a celobieloruský kongres sovietov.
NEDOPADLO TO AKO STALIN
>Neexistoval konsenzus o princípoch vytvorenia zväzového štátu. Medzi množstvom návrhov vynikli dva: začlenenie ďalších sovietskych republík do RSFSR na základe autonómie (návrh) a vytvorenie federácie rovnocenných republík. Projekt I.V. Stalinovu „O vzťahu RSFSR s nezávislými republikami“ schválil Ústredný výbor komunistických strán Azerbajdžanu a Arménska. Plénum ÚV KSS to uznalo za predčasné a ÚV KSS sa vyslovilo za zachovanie existujúcich zmluvných vzťahov medzi BSSR a RSFSR. Ukrajinskí boľševici sa zdržali diskusií o Stalinovom projekte. Napriek tomu bol plán autonomizácie schválený na zasadnutí komisie Ústredného výboru RCP (b) v dňoch 23. – 24. septembra 1922.
V.I. Lenin, ktorý sa nezúčastnil diskusie o projekte, po oboznámení sa s materiálmi, ktoré mu boli predložené, odmietol myšlienku autonomizácie a vyslovil sa za vytvorenie únie republík. Sovietsku socialistickú federáciu považoval za najprijateľnejšiu formu vlády pre mnohonárodnostnú krajinu.
NÁRODNÝ LIBERALIZMUS ILYICH
>V dňoch 5. - 6. októbra 1922 plénum Ústredného výboru RCP (b) prijalo plán V.I. ako východiskovú možnosť. Lenina, ale to neviedlo k ukončeniu boja v strane o otázky národnej politiky. Hoci bol projekt „autonomizácie“ zamietnutý, stále sa tešil určitej podpore od mnohých vedúcich predstaviteľov v centre aj na miestnej úrovni. I.V. Stalin a L.B. Kamenev bol vyzvaný, aby ukázal vytrvalosť proti „národnému liberalizmu Iľjiča“ a v skutočnosti opustil predchádzajúcu možnosť.
Zároveň sa zintenzívňujú separatistické tendencie v republikách, čo sa prejavilo takzvaným „gruzínskym incidentom“, keď stranícki lídri Gruzínska požadovali jeho začlenenie do budúceho štátu ako samostatnej republiky, a nie ako súčasti tzv. Zakaukazská federácia. V reakcii na to šéf Zakaukazského regionálneho výboru G.K. Ordzhonikidze sa rozzúril a nazval ich „šovinistickou hnilobou“, a keď ho jeden z členov Ústredného výboru Komunistickej strany Gruzínska nazval „Stalinov somár“, aj toho druhého poriadne zbil. Na znak protestu proti tlaku Moskvy odstúpil celý Ústredný výbor Komunistickej strany Gruzínska.
Komisia, ktorej predsedal F.E. Dzeržinskij, vytvorený v Moskve na vyšetrenie tohto „incidentu“, odôvodnil činy G.K. Ordžonikidze a odsúdil gruzínsky ústredný výbor. Toto rozhodnutie pobúrilo V.I. Lenin. Tu treba pripomenúť, že v októbri 1922 po chorobe síce začal pracovať, no zo zdravotných dôvodov situáciu úplne nezvládol. V deň vzniku ZSSR, pripútaný na lôžko, diktuje svoj list „K otázke národností alebo autonomizácie“, ktorý začína slovami: „Zdá sa, že som veľmi vinný pred robotníkmi Ruska, že som energicky nezasiahol a do notoricky známej otázky autonómie, oficiálne nazývanej, zdá sa, otázka spojenia sovietskych socialistických republík.
ZMLUVA O ÚNII (JEDNA ÚNIE NAMIESTO ŠTYRI REPUBLIKY)
>ZMLUVA O VYTVORENÍ Zväzu Sovietskych socialistických republík
Ruská socialistická federatívna sovietska republika (RSFSR), Ukrajinská socialistická sovietska republika (ZSSR), Bieloruská socialistická sovietska republika (BSSR) a Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika (ZSSR – Gruzínsko, Azerbajdžan a Arménsko) uzatvárajú túto Zmluvu o zväze o zjednotení do jeden zväzový štát - "Zväz sovietskych socialistických republík" ...
1. Do jurisdikcie Zväzu sovietskych socialistických republík, reprezentovaného jeho najvyššími orgánmi, podliehajú:
a) zastupovanie Únie v medzinárodných vzťahoch;
b) zmena vonkajších hraníc Únie;
c) uzatváranie dohôd o prijatí nových republík do únie;
d) vyhlásenie vojny a uzavretie mieru;
e) uzatváranie zahraničných vládnych úverov;
f) ratifikácia medzinárodných zmlúv;
g) vytvorenie systému zahraničného a domáceho obchodu;
h) vytváranie základov a všeobecného plánu celého národného hospodárstva únie, ako aj uzatváranie koncesných zmlúv;
i) regulácia dopravy a poštového a telegrafného podnikania;
j) vytvorenie základne pre organizáciu ozbrojených síl Zväzu sovietskych socialistických republík;
k) schválenie jednotného štátneho rozpočtu Zväzu sovietskych socialistických republík, zriadenie menového, menového a úverového systému, ako aj systému celozväzových, republikových a miestnych daní;
l) stanovenie všeobecných zásad hospodárenia s pôdou a využívania pôdy, ako aj využívania podložia, lesov a vôd na celom území Únie;
m) všeobecná odborová legislatíva o presídľovaní;
o) stanovenie základov súdneho systému a súdneho konania, ako aj zákonov občianskej a trestnej únie;
o) vytvorenie základných pracovných zákonov;
p) stanovenie všeobecných zásad verejného vzdelávania;
c) ustanovenie všeobecných opatrení v oblasti ochrany verejného zdravia;
r) vytvorenie systému mier a váh;
s) organizovanie celoúniových štatistík;
t) základná legislatíva v oblasti zväzového občianstva vo vzťahu k právam cudzincov;
x) právo na všeobecnú amnestiu;
v) zrušenie uznesení zjazdov sovietov, ústredných výkonných výborov a rád ľudových komisárov zväzových republík, ktoré porušujú Zväzovú zmluvu.
2. Najvyšším orgánom Zväzu sovietskych socialistických republík je Zjazd sovietov Zväzu sovietskych socialistických republík av období medzi zjazdmi Ústredný výkonný výbor Zväzu sovietskych socialistických republík.
3. Zjazd sovietov Zväzu sovietskych socialistických republík tvoria zástupcovia mestských zastupiteľstiev v pomere 1 poslanec na 25 000 voličov a zástupcovia pokrajinských zjazdov zastupiteľstiev v pomere 1 poslanec na 125 000 obyvateľov.
4. Delegáti zjazdu sovietov Zväzu sovietskych socialistických republík sa volia na pokrajinských zjazdoch sovietov.
…11. Výkonným orgánom Ústredného výkonného výboru Zväzu je Rada ľudových komisárov Zväzu sovietskych socialistických republík (Sovnarkom Zväzu), volená Ústredným výkonným výborom Zväzu na funkčné obdobie tohto Zväzu, v zložení z:
predseda Rady ľudových komisárov únie,
podpredsedovia,
Ľudový komisár zahraničných vecí,
Ľudový komisár pre vojenské a námorné záležitosti,
Ľudový komisár pre zahraničný obchod,
Ľudový komisár železníc,
Ľudový komisár pôšt a telegrafov,
Ľudový komisár Robotnícko-roľníckej inšpekcie.
predseda Najvyššej rady národného hospodárstva,
Ľudový komisár práce,
Ľudový komisár pre potraviny,
Ľudový komisár financií.
…13. Dekréty a uznesenia Rady ľudových komisárov Zväzu sovietskych socialistických republík sú povinné pre všetky zväzové republiky a vykonávajú sa priamo na celom území zväzu.
…22. Zväz sovietskych socialistických republík má svoju vlajku, štátny znak a štátnu pečať.
23. Hlavným mestom Zväzu sovietskych socialistických republík je mesto Moskva.
…26. Každá zo zväzových republík si ponecháva právo slobodne vystúpiť z únie.
zjazdy sovietov v dokumentoch. 1917-1936. Zv. III. M., 1960
1917, v noci z 26. na 27. októbra. Zvolený Druhým všeruským kongresom sovietov za šéfa sovietskej vlády - predseda Rady ľudových komisárov.
1918, začiatkom júla. V. Všeruský kongres sovietov prijíma Ústavu RSFSR, ktorá objasňuje postavenie predsedu Rady ľudových komisárov, ktorú zastáva V.I. 30. novembra. Na plenárnom zasadnutí Celoruského ústredného výkonného výboru zástupcov robotníkov, vojakov a roľníkov sa schvaľuje Rada obrany robotníkov a roľníkov a Rada má plné práva pri mobilizácii síl a zdrojov krajiny na jeho obranu. Vo funkcii predsedu rady je potvrdený V.I.
1920, apríl. Rada obrany robotníkov a roľníkov sa transformuje na Radu práce a obrany (STO) RSFSR, ktorej predsedom je V.I.
1923, 6. júla. Zasadnutie Ústredného výkonného výboru volí V.I. Lenina za predsedu Rady ľudových komisárov ZSSR. 7. júla. Zasadnutie Všeruského ústredného výkonného výboru RSFSR volí V.I. Lenina za predsedu Rady ľudových komisárov RSFSR. 17. júla. Rada práce a obrany je vytvorená pod Radou ľudových komisárov ZSSR pod predsedníctvom V.I.
Vytvorenie ZSSR bolo podľa mnohých historikov dosť bolestivé. Krajina nedávno ukončila občiansku vojnu, ktorej následky boli dosť vážne. Veľmi akútnou sa stala otázka formovania jednotnej administratívno-územnej štruktúry.
RSFSR v tom čase zaberalo asi 92 % celého územia štátu. Obyvateľstvo tohto územia následne predstavovalo asi 70 % ZSSR. Zvyšných osem percent územia obsadili republiky Bielorusko, Ukrajina, ako aj Zakaukazská federácia, ktorá v roku 1922 zjednotila Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan. Okrem toho sa na východe štátu vytvorila jeho správa z Čity. V tom čase existovali dve republiky: Buchara a Chorezm.
Predpoklady pre vznik ZSSR
Krajina veľmi trpela následkami. Vytvorenie ZSSR by umožnilo akumulovať a nasmerovať dostupné zdroje na obnovu štátu. To by zasa prispelo k rozvoju hospodárstva, národných a kultúrnych vzťahov. Vytvorenie ZSSR by navyše umožnilo začať sa zbavovať nedostatkov vo vývoji mnohých republík. Je potrebné vziať do úvahy, že územie štátu bolo obklopené rôznymi krajinami, často nepriateľskými. Táto skutočnosť mala významný vplyv na zjednotenie republík.
História vzniku ZSSR
Na sústredenie zdrojov a posilnenie centralizácie kontrolného mechanizmu počas občianskej vojny sa v júni 1919 Ukrajina, RSFSR a Bielorusko zjednotili do únie. Naskytla sa tak možnosť zjednotiť všetky ozbrojené sily a zaviesť centralizované velenie. Zároveň boli z každej republiky zastúpení delegáti do vládnych orgánov.
Dohoda o zjednotení týchto republík do zväzku zároveň predpokladala opätovné podriadenie jednotlivých republikových odvetví dopravy, financií a priemyslu príslušným ľudovým komisariátom. Nová štátna formácia vošla do histórie pod názvom „zmluvná federácia“. Zvláštnosťou tohto združenia bolo, že ruské riadiace orgány začali fungovať ako jediní predstavitelia najvyššej vlády a republikánske komunistické strany boli zahrnuté do RCP (b) ako len regionálne stranícke organizácie.
Čoskoro začali nezhody medzi moskovským riadiacim centrom a republikami. V dôsledku zjednotenia boli tieto zbavené možnosti samostatne sa rozhodovať. Zároveň bola oficiálne vyhlásená nezávislosť republík v sektore riadenia.
Predpokladom pre vznik a rozvoj konfliktu boli neisté hranice centrálnych a republikánskych mocností. Okrem toho bola sabotáž často vyvolaná rozhodnutiami v hospodárskej oblasti prijatými centrálnymi orgánmi a nepochopenými republikovými orgánmi.
V dôsledku toho bola s cieľom radikálne zmeniť situáciu vytvorená komisia, v ktorej boli zástupcovia republík. Jeho predsedom sa stal Kujbyšev. Stalin bol poverený vypracovaním projektu autonomizácie republík.
Do polovice 22. roku vzniklo šesť republík: ruská, gruzínska, arménska, azerbajdžanská, bieloruská, ukrajinská. V máji 1922 bola vytvorená komisia „na objasnenie vzťahu medzi Ukrajinou a Ruskom“. Následne sa táto otázka posudzovala vo vzťahu k iným republikám.
Vznik ZSSR mal podľa viacerých výskumníkov priaznivý vplyv na rozvoj rôznych sfér života (zdravotníctvo, kultúra, školstvo a iné). Nový štát združoval asi 185 národností a národností. Proces zjednotenia do mnohonárodného štátu nebol v rozpore so záujmami národov obývajúcich územie krajiny. Konsolidácia umožnila mladej veľmoci obsadiť jedno z popredných miest v globálnom geopolitickom priestore.
Rusom trvá dlho, kým sa pripútajú, ale cestujú rýchlo
Winston Churchill
ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík), táto forma štátnosti nahradila Ruské impérium. Krajine začal vládnuť proletariát, ktorý toto právo dosiahol uskutočnením októbrovej revolúcie, ktorá nebola ničím iným ako ozbrojeným prevratom vo vnútri krajiny, uviaznutej v jej vnútorných a vonkajších problémoch. Dôležitú úlohu v tomto stave zohral Mikuláš 2, ktorý v skutočnosti priviedol krajinu do kolapsu.
Vzdelávanie krajiny
>K vzniku ZSSR došlo 7. novembra 1917 podľa nového štýlu. Práve v tento deň nastala októbrová revolúcia, ktorá zvrhla dočasnú vládu a plody februárovej revolúcie, hlásajúc heslo, že moc by mala patriť robotníkom. Tak vznikol ZSSR, Zväz sovietskych socialistických republík. Je mimoriadne ťažké jednoznačne posúdiť sovietske obdobie ruských dejín, pretože bolo veľmi kontroverzné. Bez pochýb môžeme povedať, že v tejto dobe existovali pozitívne aj negatívne aspekty.
Capitals
>Hlavným mestom ZSSR bol spočiatku Petrohrad, kde sa revolúcia skutočne odohrala a priviedla k moci boľševikov. Najprv sa nehovorilo o presťahovaní hlavného mesta, pretože nová vláda bola príliš slabá, ale neskôr padlo toto rozhodnutie. V dôsledku toho bolo hlavné mesto zväzu sovietskych socialistických republík presunuté do Moskvy. Je to celkom symbolické, keďže vznik Impéria bol podmienený presunom hlavného mesta do Petrohradu z Moskvy.
Skutočnosť presťahovania hlavného mesta do Moskvy je dnes spojená s ekonomikou, politikou, symbolikou a oveľa viac. V skutočnosti je všetko oveľa jednoduchšie. Presťahovaním hlavného mesta sa boľševici v podmienkach občianskej vojny zachránili pred ostatnými uchádzačmi o moc.
Lídri krajiny
>Základy moci a prosperity ZSSR sú spojené so skutočnosťou, že krajina mala relatívnu stabilitu vo vedení. Bola tam jasná, jednotná stranícka línia a lídri, ktorí stáli na čele štátu dlhodobo. Je zaujímavé, že čím viac sa krajina blížila ku kolapsu, tým častejšie sa menili generálni tajomníci. Začiatkom 80. rokov sa začal skok: Andropov, Ustinov, Černenko, Gorbačov - krajina si nestihla zvyknúť na jedného vodcu, kým sa na jeho mieste neobjavil druhý.
Všeobecný zoznam lídrov je nasledujúci:
- Lenin. Vodca svetového proletariátu. Jeden z ideových inšpirátorov a realizátorov októbrovej revolúcie. Položil základy štátu.
- Stalin. Jedna z najkontroverznejších historických postáv. Pri všetkej negativite, ktorú na tohto človeka sype liberálna tlač, faktom je, že Stalin zdvihol priemysel z kolien, Stalin pripravil ZSSR na vojnu, Stalin začal aktívne rozvíjať socialistický štát.
- Chruščov. Po atentáte na Stalina získal moc, rozvinul krajinu a dokázal adekvátne vzdorovať USA v studenej vojne.
- Brežnev. Obdobie jeho vlády sa nazýva éra stagnácie. Veľa ľudí si to mylne spája s ekonomikou, ale tam nedošlo k stagnácii – všetky ukazovatele rástli. V strane, ktorá sa rozpadala, nastala stagnácia.
- Andropov, Černenko. V skutočnosti neurobili nič, dotlačili krajinu ku kolapsu.
- Gorbačov. Prvý a posledný prezident ZSSR. Dnes ho všetci obviňujú z rozpadu Sovietskeho zväzu, ale jeho hlavnou chybou bolo, že sa bál aktívne zakročiť proti Jeľcinovi a jeho podporovateľom, ktorí v skutočnosti zorganizovali sprisahanie a prevrat.
Ďalšou zaujímavosťou je, že najlepšími vládcami boli tí, ktorí zažili časy revolúcie a vojny. To isté platí pre lídrov strán. Títo ľudia pochopili cenu socialistického štátu, význam a zložitosť jeho existencie. Len čo sa k moci dostali ľudia, ktorí nikdy nevideli vojnu, tým menej revolúciu, všetko sa rozpadlo.
Formácia a úspechy
>Zväz sovietskych socialistických republík začal svoju formáciu Červeným terorom. Toto je smutná stránka v ruskej histórii, veľké množstvo ľudí bolo zabitých boľševikmi, ktorí sa snažili posilniť svoju moc. Vedúci predstavitelia boľševickej strany, uvedomujúc si, že moc si môžu udržať iba silou, zabili každého, kto by mohol nejakým spôsobom zasahovať do formovania nového režimu. Je nehorázne, že boľševici ako prví ľudoví komisári a ľudová polícia, t.j. tí ľudia, ktorí mali robiť poriadok, sa verbovali zo zlodejov, vrahov, bezdomovcov atď. Jedným slovom, všetci, ktorí sa v Ruskej ríši nepáčili a snažili sa všetkými možnými spôsobmi pomstiť každému, kto bol s ním nejako spojený. Vrcholom týchto zverstiev bola vražda kráľovskej rodiny.
Po vytvorení nového systému viedol ZSSR až do roku 1924 Lenin V.I., má nového lídra. Stal sa ním Josifa Stalina. Jeho kontrola sa stala možná po tom, čo vyhral boj o moc s Trockij. Počas Stalinovej vlády sa začal obrovským tempom rozvíjať priemysel a poľnohospodárstvo. Stalin vedel o rastúcej sile hitlerovského Nemecka a venoval veľkú pozornosť rozvoju obranného komplexu krajiny. Zväz sovietskych socialistických republík bol v období od 22. júna 1941 do 9. mája 1945 zapojený do krvavej vojny s Nemeckom, z ktorej vyšiel víťazne. Veľká vlastenecká vojna stála sovietsky štát milióny životov, no bol to jediný spôsob, ako zachovať slobodu a nezávislosť krajiny. Povojnové roky boli pre krajinu ťažké: hlad, chudoba a nekontrolovateľné zbojníctvo. Stalin tvrdou rukou vniesol poriadok do krajiny.
Medzinárodná situácia
>Po Stalinovej smrti a až do rozpadu ZSSR sa Zväz sovietskych socialistických republík dynamicky rozvíjal, prekonával obrovské množstvo ťažkostí a prekážok. ZSSR zapojili Spojené štáty do pretekov v zbrojení, ktoré pokračujú dodnes. Práve táto rasa sa mohla stať osudnou pre celé ľudstvo, keďže obe krajiny boli v dôsledku toho v neustálej konfrontácii. Toto obdobie dejín sa nazývalo studená vojna. Len obozretnosť vedenia oboch krajín dokázala planétu ochrániť pred novou vojnou. A táto vojna, berúc do úvahy fakt, že oba národy boli už vtedy jadrové, sa mohla stať osudnou pre celý svet.
Vesmírny program krajiny stojí mimo celého vývoja ZSSR. Bol to sovietsky občan, ktorý ako prvý letel do vesmíru. Bol ním Jurij Alekseevič Gagarin. Spojené štáty americké zareagovali na tento pilotovaný vesmírny let svojim prvým pilotovaným letom na Mesiac. Sovietsky let do vesmíru ale na rozdiel od amerického letu na Mesiac nevyvoláva toľko otázok a odborníci nemajú ani tieň pochybností, že k tomuto letu naozaj došlo.
Obyvateľstvo krajiny
>Každé desaťročie sovietska krajina vykazovala rast populácie. A to aj napriek mnohomiliónovým obetiam druhej svetovej vojny. Kľúčom k zvýšeniu pôrodnosti boli sociálne garancie štátu. Nižšie uvedený diagram zobrazuje údaje o populácii ZSSR všeobecne a najmä RSFSR.
Pozor si treba dať aj na dynamiku mestského rozvoja. Sovietsky zväz sa stával industrializovanou krajinou, ktorej obyvateľstvo sa postupne sťahovalo z dedín do miest.
V čase vzniku ZSSR malo Rusko 2 mestá s počtom obyvateľov nad milión (Moskva a Petrohrad). V čase, keď sa krajina zrútila, bolo už 12 takýchto miest: Moskva, Leningrad Novosibirsk, Jekaterinburg, Nižný Novgorod, Samara, Omsk, Kazaň, Čeľabinsk, Rostov na Done, Ufa a Perm. Zväzové republiky mali aj mestá s miliónom obyvateľov: Kyjev, Taškent, Baku, Charkov, Tbilisi, Jerevan, Dnepropetrovsk, Odesa, Doneck.
mapa ZSSR
>Zväz sovietskych socialistických republík sa rozpadol v roku 1991, keď v Bielom lese lídri sovietskych republík oznámili odtrhnutie od ZSSR. Takto všetky republiky získali nezávislosť a autonómiu. Názor sovietskeho ľudu sa nebral do úvahy. Referendum, ktoré sa konalo tesne pred rozpadom ZSSR, ukázalo, že drvivá väčšina ľudí vyhlásila, že Zväz sovietskych socialistických republík by mal byť zachovaný. Hŕstka ľudí na čele s predsedom ÚV KSSZ M.S. Gorbačovom rozhodla o osude krajiny a ľudu. Práve toto rozhodnutie uvrhlo Rusko do tvrdej reality „deväťdesiatych rokov“. Takto sa zrodila Ruská federácia. Nižšie je mapa Zväzu sovietskych socialistických republík.
ekonomika
>Ekonomika ZSSR bola jedinečná. Prvýkrát sa svetu ukázal systém, v ktorom sa pozornosť nezamerala na zisk, ale na verejné statky a stimuly pre zamestnancov. Vo všeobecnosti možno hospodárstvo Sovietskeho zväzu rozdeliť do 3 etáp:
- Pred Stalinom. Nehovoríme tu o žiadnej ekonomike – v krajine práve utíchla revolúcia, prebieha vojna. Nikto vážne nemyslel na ekonomický rozvoj; boľševici mali moc.
- Stalinov ekonomický model. Stalin implementoval jedinečnú myšlienku ekonomiky, ktorá umožnila povýšiť ZSSR na úroveň popredných krajín sveta. Podstatou jeho prístupu je úplná práca a správna „pyramída rozdeľovania financií“. Správne rozdelenie finančných prostriedkov je vtedy, keď pracovníci dostávajú nie menej ako manažéri. Základom platu boli navyše prémie za dosahovanie výsledkov a prémie za inovácie. Podstata takýchto bonusov je nasledovná: 90 % získal samotný zamestnanec a 10 % sa rozdelilo medzi tím, dielňu a nadriadených. Ale hlavné peniaze dostal samotný pracovník. Preto tu bola chuť pracovať.
- Po Stalinovi. Po Stalinovej smrti Chruščov prevrátil ekonomickú pyramídu, po čom začala recesia a postupný pokles tempa rastu. Za Chruščova a po ňom sa sformoval takmer kapitalistický model, keď manažéri dostávali oveľa viac robotníkov, najmä vo forme prémií. Bonusy boli teraz rozdelené inak: 90 % pre šéfa a 10 % pre všetkých ostatných.
Sovietska ekonomika je jedinečná, pretože pred vojnou dokázala po občianskej vojne a revolúcii skutočne vstať z popola, a to sa stalo len za 10-12 rokov. Preto, keď dnes ekonómovia z rôznych krajín a novinári tvrdia, že zmeniť ekonomiku za jedno volebné obdobie (5 rokov) je nemožné, jednoducho nepoznajú históriu. Stalinove dva päťročné plány zmenili ZSSR na modernú veľmoc, ktorá mala základ pre rozvoj. Navyše, základ pre to všetko bol položený v 2-3 rokoch prvého päťročného plánu.
Odporúčam tiež pozrieť si nižšie uvedený diagram, ktorý predstavuje údaje o priemernom ročnom raste ekonomiky v percentách. Všetko, o čom sme hovorili vyššie, sa odráža v tomto diagrame.
zväzových republík
>Nové obdobie rozvoja krajiny bolo spôsobené tým, že v rámci jediného štátu ZSSR existovalo niekoľko republík. Zväz sovietskych socialistických republík mal teda nasledovné zloženie: Ruská SSR, Ukrajinská SSR, Bieloruská SSR, Moldavská SSR, Uzbecká SSR, Kazašská SSR, Gruzínska SSR, Azerbajdžanská SSR, Litovská SSR, Lotyšská SSR, Kirgizská SSR, Tadžická SSR, Arménska SSR, Turkménska SSR SSR, Estónska SSR.
História Zväzu sovietskych socialistických republík- štát, ktorý existoval v rokoch 1922 až 1991 v Európe a Ázii. ZSSR zaberal 1/6 obývanej pevniny a bol rozlohou najväčšou krajinou na svete na území predtým okupovanom Ruskom bez Fínska, časti Poľského kráľovstva a niektorých ďalších území, ale s Haličou, Zakarpatskom, časťou Prusko, Severná Bukovina, Južný Sachalin a Kurilské ostrovy.
Pozadie
>Februárová revolúcia
>„Rozklad imperiálneho Ruska sa začal už dávno. Do revolúcie sa starý režim úplne rozpadol, bol vyčerpaný a vyčerpaný. Vojna dokončila proces rozkladu. Nedá sa ani povedať, že februárová revolúcia zvrhla monarchiu v Rusku, monarchia sama padla, nikto ju nebránil... Leninom dlho pripravovaný boľševizmus sa ukázal ako jediná sila, ktorá na jednej strane dokázala zavŕšiť rozklad starého a na druhej strane organizovať nové.“ (Nikolaj Berďajev).
Októbrová revolúcia
>Po februárovej revolúcii v roku 1917 nedokázala nová revolučná dočasná vláda obnoviť poriadok v krajine, čo viedlo k narastajúcemu politickému chaosu, v dôsledku ktorého sa moci v Rusku chopila boľševická strana pod vedením Vladimíra Lenina, v r. spojenectvo s ľavicovými socialistickými revolucionármi a anarchistami (októbrová revolúcia 1917). Za najvyšší orgán moci boli vyhlásené rady robotníkov, vojakov a roľníkov. Výkonnú moc vykonávali ľudoví komisári. Reformy sovietskej vlády spočívali najmä v ukončení vojny (dekrét o mieri) a prevode pozemkov vlastníkov pôdy na roľníkov (dekrét o pôde).
občianska vojna
>Rozpustenie ústavodarného zhromaždenia a rozkol v revolučnom hnutí viedli k občianskej vojne, v ktorej v rokoch 1918-1922 bojovali odporcovia boľševikov („bieli“) proti svojim podporovateľom („červení“). Bez širokej podpory biele hnutie prehralo vojnu. V krajine sa etablovala politická moc Ruskej komunistickej strany (boľševikov), ktorá postupne splývala s centralizovaným štátnym aparátom.
Počas revolúcie a občianskej vojny boli územia západnej Ukrajiny a západného Bieloruska dobyté Poľskom, ktoré obnovilo svoju nezávislosť. Besarábia bola anektovaná Rumunskom. Oblasť Kars bola dobytá Tureckom. Nezávislé štáty (Fínsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko) vznikli na územiach kniežatstiev Fínska, Kovno, Vilna, Suwalki, Livónsko, Estland a provincie Kurland, ktoré boli predtým súčasťou Ruska.
ZSSR v rokoch 1922-1953
>Vzdelávanie ZSSR
>30. decembra 1922 RSFSR spolu s Ukrajinou (Ukrajinská SSR), Bieloruskom (BSSR) a Zakaukazskými republikami (ZSFSR) vytvorili Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Boj o moc v strane
>Všetky vládne orgány v ZSSR boli kontrolované komunistickou stranou (do roku 1925 sa nazývala RCP (b), v rokoch 1925-1952 - CPSU (b), od roku 1952 - CPSU). Najvyšším orgánom strany bol Ústredný výbor (Ústredný výbor). Stálymi orgánmi ÚV boli Politbyro (od roku 1952 - Predsedníctvo ÚV KSSZ), Organizačné byro (existovalo do roku 1952) a Sekretariát. Najdôležitejším z nich bolo politbyro. Jeho rozhodnutia boli vnímané ako záväzné pre všetky stranícke a vládne orgány.
V tejto súvislosti sa otázka moci v krajine zredukovala na otázku kontroly nad politbyrom. Všetci členovia politbyra boli formálne rovnakí, ale do roku 1924 bol z nich najsmerodajnejší V.I. Lenin, ktorý predsedal zasadnutiam politbyra. Od roku 1922 až do svojej smrti v roku 1924 bol však Lenin vážne chorý a spravidla sa nemohol zúčastňovať na práci politbyra.
Koncom roku 1922 politbyro ÚV RCP (b), ak neberiete do úvahy chorého V.I. Lenina, tvorilo 6 ľudí – I.V. Stalin, L.D. Zinoviev, A. I. Rykov a M. P. Tomsky. Od roku 1922 do decembra 1925 zasadnutiam politbyra zvyčajne predsedal L. B. Kamenev.
Stalin, Zinoviev a Kamenev zorganizovali „trojku“ založenú na opozícii voči Trockému, ku ktorému mali negatívny postoj už od občianskej vojny (trenice medzi Trockým a Stalinom sa začali kvôli obrane Caricyna a medzi Trockým a Zinovievom kvôli obrane Petrohradu, Kamenev podporoval takmer všetko Zinoviev). Tomský ako vodca odborov mal negatívny postoj k Trockému už od čias tzv. „diskusie o odboroch“.
Trockij sa začal brániť. V októbri 1923 zaslal Ústrednému výboru a Ústrednej kontrolnej komisii (Ústrednej kontrolnej komisii) list, v ktorom žiadal posilnenie demokracie v strane. Jeho prívrženci zároveň vyslali politbyro tzv. "Vyhlásenie 46." Trojka vtedy prejavila svoju moc najmä s využitím prostriedkov aparátu ÚV na čele so Stalinom (aparat ÚV mohol ovplyvňovať výber kandidátov na delegátov straníckych zjazdov a konferencií). Na XIII. konferencii RCP(b) boli Trockého stúpenci odsúdení. Stalinov vplyv výrazne vzrástol.
21. januára 1924 Lenin zomrel. Trojka sa spojila s Bucharinom, A. I. Rykovom, Tomským a V. V. Kujbyševom a vytvorili takzvané politbyro (ktoré zahŕňalo Rykova ako člena a Kuibyševa ako kandidáta). „sedem“. Neskôr, na augustovom pléne v roku 1924, sa táto „sedmička“ dokonca stala oficiálnym orgánom, aj keď tajným a mimoštatutárnym.
XIII. kongres RCP (b) sa ukázal byť pre Stalina ťažký. Pred začiatkom kongresu odovzdala Leninova vdova N.K. Krupskaja „List Kongresu“. Odznelo to na zasadnutí Rady starších (neštatutárny orgán pozostávajúci z členov Ústredného výboru a vedúcich predstaviteľov miestnych straníckych organizácií). Stalin na tomto stretnutí prvýkrát oznámil svoju rezignáciu. Kamenev navrhol vyriešiť problém hlasovaním. Väčšina bola za ponechanie Stalina ako generálneho tajomníka, proti hlasovali iba Trockého stúpenci. Potom sa hlasovalo o návrhu, aby sa dokument čítal na neverejných zasadnutiach jednotlivých delegácií, pričom nikto nemal právo robiť poznámky a na „Závet“ nebolo možné odvolávať sa na zasadnutiach kongresu. „List Kongresu“ teda nebol v materiáloch zjazdu ani spomenutý. Prvýkrát to vyhlásil N. S. Chruščov na 20. zjazde KSSZ v roku 1956. Neskôr túto skutočnosť využila opozícia na kritiku Stalina a strany (tvrdilo sa, že Ústredný výbor „skryl“ Leninov „testament“). Sám Stalin (v súvislosti s týmto listom niekoľkokrát vzniesol otázku svojej rezignácie pred plénom ÚV) tieto obvinenia odmietol. Len dva týždne po kongrese, kde Stalinove budúce obete Zinoviev a Kamenev využili všetok svoj vplyv, aby ho udržali v úrade, spustil Stalin paľbu na vlastných spojencov. Najprv využil preklep („NEPman“ namiesto „NEP“ v Kamenevovej citácii z Lenina:
V tej istej správe Stalin obvinil Zinovieva bez toho, aby ho menoval, z princípu „diktatúry strany“, ktorý bol predložený na XII. kongrese, a táto téza bola zaznamenaná v uznesení kongresu a sám Stalin za ňu hlasoval. Hlavnými Stalinovými spojencami v „siedmich“ boli Bucharin a Rykov.
Nový rozkol nastal v politbyre v októbri 1925, keď Zinoviev, Kamenev, G. Ja Sokolnikov a Krupskaja predložili dokument, ktorý kritizoval líniu strany z „ľavicového“ hľadiska. (Zinoviev viedol leningradských komunistov, Kamenev moskovských a medzi robotníckou triedou veľkých miest, ktorá si žila horšie ako pred prvou svetovou vojnou, vládla silná nespokojnosť s nízkymi mzdami a rastúcimi cenami poľnohospodárskych produktov, čo viedlo k tzv. požiadavka nátlaku na roľníkov a najmä na kulakov). Siedmi sa rozišli. V tom momente sa Stalin začal spájať s „pravým“ Bucharinom-Rykovom-Tomským, ktorý vyjadroval záujmy predovšetkým roľníkov. Vo vnútrostraníckom boji, ktorý sa začal medzi „pravicou“ a „ľavicou“, im poskytol sily straníckeho aparátu a oni (menovite Bucharin) pôsobili ako teoretici. „Nová opozícia“ Zinovieva a Kameneva bola odsúdená na XIV. kongrese.
V tom čase sa objavila teória víťazstva socializmu v jednej krajine. Tento názor rozvinul Stalin v brožúre „O otázkach leninizmu“ (1926) a Bucharin. Otázku víťazstva socializmu rozdelili na dve časti – otázku úplného víťazstva socializmu, teda možnosti budovania socializmu a úplnej nemožnosti obnovenia kapitalizmu vnútornými silami, a otázku konečného víťazstva, že je nemožnosť obnovy v dôsledku zásahu západných mocností, ktoré by sa vylúčili iba nastolením revolúcie na Západe.
Trockij, ktorý neveril v socializmus v jednej krajine, sa pridal k Zinovievovi a Kamenevovi. Tzv "Zjednotená opozícia". Nakoniec bola porazená po demonštrácii organizovanej Trockého prívržencami 7. novembra 1927 v Leningrade.
V rokoch 1925 až 1929 sa kontrola nad politbyrom postupne sústreďovala do rúk I. V. Stalina, ktorý bol v rokoch 1922 až 1934 generálnym tajomníkom Ústredného výboru strany. V roku 1929 sa Stalin zbavil aj svojich nových spolubojovníkov: Bucharina, predsedu Kominterny, Rykova, predsedu Rady ľudových komisárov, a Tomského, vodcu odborov. Stalin tak vylúčil z politického boja všetkých, ktorí by podľa neho mohli napadnúť jeho vedenie v krajine, takže v tomto období môžeme hovoriť o nástupe Stalinovej diktatúry.
Nová hospodárska politika
>V rokoch 1922-1929 štát zaviedol Novú hospodársku politiku (NEP), ekonomika sa stala multištruktúrovanou. Po Leninovej smrti sa vnútropolitický boj zintenzívnil. K moci sa dostáva Joseph Stalin, ktorý nastoľuje svoju osobnú diktatúru a ničí všetkých svojich politických rivalov.
S prechodom na NEP bol daný impulz rozvoju podnikania. Sloboda podnikania však bola povolená len do určitej miery. V priemysle sa súkromní podnikatelia obmedzovali najmä na výrobu spotrebného tovaru, ťažbu a spracovanie niektorých druhov surovín a výrobu jednoduchých nástrojov; v obchode - sprostredkovanie medzi malovýrobcami a predajom tovaru súkromného priemyslu; v doprave - organizovanie miestnej prepravy malých zásielok.
Aby štát zabránil koncentrácii súkromného kapitálu, použil taký nástroj ako dane. V obchodnom roku 1924/1925 dane pohltili 35 až 52 % celkových príjmov súkromných vlastníkov. V prvých rokoch NEP bolo málo stredných a veľkých súkromných priemyselných podnikov. V roku 1923/1924 v rámci celého kvalifikovaného priemyslu (teda priemyselných podnikov s počtom robotníkov najmenej 16 s mechanickým motorom a najmenej 30 bez motora) súkromné podniky zabezpečovali len 4,3 % produkcie.
Drvivú väčšinu obyvateľov krajiny tvorili roľníci. Trpeli nerovnováhou v pomere štátom regulovaných cien priemyselných a poľnohospodárskych tovarov („cenové nožnice“). Roľníci si ich napriek veľkej potrebe priemyselného tovaru nemohli kúpiť, pretože ceny boli príliš vysoké. Tak pred vojnou musel roľník, aby zaplatil pluh, predať 6 libier pšenice av roku 1923 - 24 libier; náklady na kosačku sena sa v tom istom období zvýšili zo 125 libier obilia na 544. V roku 1923 v dôsledku poklesu obstarávacích cien najdôležitejších obilnín a nadmerného zvýšenia predajných cien priemyselného tovaru nastali ťažkosti predaj priemyselného tovaru.
Vo februári 1924 sa ukázalo, že roľníci odmietli odovzdať štátu obilie za sovznaky. Druhý zjazd sovietov ZSSR 2. februára 1924 rozhodol o zavedení stabilnej meny celoúnijného typu do obehu. Dekrét Ústredného výkonného výboru a Rady ľudových komisárov ZSSR z 5. februára 1924 oznámil vydanie štátnych pokladničných poukážok ZSSR. 14. februára 1924 zanikla tlač Sovznaku a 25. marca ich uvedenie do obehu.
Industrializácia
>XIV. zjazd Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov) koncom roku 1925 vyhlásil smerovanie k industrializácii krajiny. Od roku 1926 sa v ZSSR začali vyvíjať verzie prvého päťročného plánu. Ľudový komisár financií ZSSR G. Ya Sokolnikov a ďalší odborníci z jeho oddelenia (s ktorými sa zhodli ekonómovia N. D. Kondratiev a N. P. Makarov) sa domnievali, že hlavnou úlohou je rozvinúť poľnohospodárstvo na najvyššiu úroveň. Podľa ich názoru len na základe posilneného a „prosperujúceho“ poľnohospodárstva schopného dostatočne uživiť obyvateľstvo môžu vzniknúť podmienky pre expanziu priemyslu.
Jeden z plánov, ktorý vypracovali špecialisti Štátneho plánovacieho výboru ZSSR, počítal s rozvojom všetkých odvetví vyrábajúcich spotrebný tovar a tých výrobných prostriedkov, ktorých potreba bola masívna. Ekonómovia tohto smeru tvrdili, že všade vo svete sa intenzívny priemyselný rozvoj začal práve týmito odvetviami.
Industrializácia, ktorá sa pre zjavnú nevyhnutnosť začala vytvorením základných odvetví ťažkého priemyslu, ešte nedokázala zabezpečiť trh tovarom potrebným pre obec. Zásobovanie mesta prostredníctvom bežného obchodu bolo narušené, naturálnu daň nahradila v roku 1924 daň v hotovosti. Vznikol začarovaný kruh: na obnovenie rovnováhy bolo potrebné urýchliť industrializáciu, na to bolo potrebné zvýšiť prílev potravín, exportovať výrobky a pracovnú silu z vidieka, a preto bolo potrebné zvýšiť výrobu chleba, zvýšiť jeho predajnosť, vytvára na vidieku potrebu produktov ťažkého priemyslu (strojov). Situáciu skomplikovalo zničenie počas revolúcie základov komerčnej produkcie obilia v predrevolučnom Rusku – veľkostatkárskych fariem a bol potrebný projekt na vytvorenie niečoho, čo by ich nahradilo.
Industrializačná politika, ktorú Stalin pokračoval, si vyžadovala veľké množstvo finančných prostriedkov a zariadení získaných vývozom pšenice a iného tovaru do zahraničia. Boli vytvorené veľké plány pre kolektívne farmy na dodávanie poľnohospodárskych produktov štátu. Prudký pokles životnej úrovne roľníkov a hladomor v rokoch 1932-33 boli podľa historikov výsledkom týchto kampaní za nákup obilia. Priemerná životná úroveň obyvateľstva vo vidieckych oblastiach sa počas nasledujúcich dejín ZSSR už nikdy nevrátila na úroveň z roku 1929.
Kardinálnou otázkou je výber metódy industrializácie. Diskusia o tom bola náročná a dlhá a jej výsledok predurčil charakter štátu a spoločnosti. Nemajúc, na rozdiel od Ruska na začiatku storočia, zahraničné pôžičky ako dôležitý zdroj financií, mohol sa ZSSR industrializovať len na úkor vnútorných zdrojov. Vplyvná skupina (člen politbyra N.I. Bucharin, predseda Rady ľudových komisárov A.I. Rykov a predseda celozväzovej ústrednej rady odborových zväzov M.P. Tomsky) obhajovala „šetrnú“ možnosť postupného hromadenia financií prostredníctvom pokračovania NEP. . L. D. Trockij - vynútená verzia. J. V. Stalin spočiatku podporoval Bucharinov názor, ale po vylúčení Trockého z Ústredného výboru strany koncom roku 1927 zmenil svoj postoj na diametrálne opačný. To viedlo k rozhodujúcemu víťazstvu prívržencov nútenej industrializácie.
Za roky 1928-1940 bol podľa odhadov CIA priemerný ročný rast hrubého národného produktu v ZSSR 6,1 %, čo bolo menej ako v Japonsku, bolo porovnateľné s príslušným údajom v Nemecku a bol výrazne vyšší ako rast v r. najrozvinutejšie kapitalistické krajiny zažívajúce „Veľkú hospodársku krízu“ . V dôsledku industrializácie sa ZSSR umiestnil na prvom mieste z hľadiska priemyselnej výroby v Európe a na druhom mieste vo svete, keď predbehol Anglicko, Nemecko, Francúzsko a na druhom mieste za Spojenými štátmi. Podiel ZSSR na svetovej priemyselnej výrobe dosiahol takmer 10 %. Obzvlášť prudký skok nastal v rozvoji hutníctva, energetiky, výroby obrábacích strojov a chemického priemyslu. V skutočnosti vznikol celý rad nových odvetví: hliník, letectvo, automobilový priemysel, výroba ložísk, konštrukcia traktorov a nádrží. Jedným z najdôležitejších výsledkov industrializácie bolo prekonanie technickej zaostalosti a nastolenie ekonomickej nezávislosti ZSSR.
Otázka, do akej miery tieto úspechy prispeli k víťazstvu vo Veľkej vlasteneckej vojne, zostáva predmetom diskusie. Počas sovietskych čias bol prijatý názor, že rozhodujúcu úlohu zohráva industrializácia a predvojnové prezbrojenie. Kritici poukazujú na to, že začiatkom zimy 1941 bolo obsadené územie, na ktorom žilo pred vojnou 42 % obyvateľstva ZSSR, vyťažilo sa 63 % uhlia, vytavilo sa 68 % liatiny atď. V. Lelchuk píše, že „víťazstvo nebolo možné ukuť pomocou silného potenciálu, ktorý sa vytvoril počas rokov zrýchlenej industrializácie“. Čísla však hovoria jasnou rečou. Napriek tomu, že v roku 1943 vyrobil ZSSR len 8,5 milióna ton ocele (v porovnaní s 18,3 milióna ton v roku 1940), kým nemecký priemysel toho roku vytavil viac ako 35 miliónov ton (vrátane tých, ktoré boli zachytené v európskych hutníckych závodoch), napriek kolosálnym škody z nemeckej invázie dokázal priemysel ZSSR vyrobiť oveľa viac zbraní ako nemecký priemysel. v roku 1942 ZSSR prekonal Nemecko vo výrobe tankov 3,9-krát, bojových lietadiel 1,9-krát, zbraní všetkých typov 3,1-krát. Zároveň sa rýchlo zlepšila organizácia a technológia výroby: v roku 1944 sa náklady na všetky druhy vojenských výrobkov v porovnaní s rokom 1940 znížili na polovicu. Rekordná vojenská výroba bola dosiahnutá vďaka tomu, že celý nový priemysel mal dvojaký účel. Priemyselná surovinová základňa bola rozvážne umiestnená za Uralom a Sibírom, pričom na okupovaných územiach bol prevažne predrevolučný priemysel. Významnú úlohu zohrala evakuácia priemyslu na Ural, Povolží, Sibír a Strednú Áziu. Len počas prvých troch mesiacov vojny bolo premiestnených 1360 veľkých (väčšinou vojenských) podnikov.
Napriek rýchlej urbanizácii, ktorá začala v roku 1928, ku koncu Stalinovho života väčšina obyvateľstva stále žila vo vidieckych oblastiach, ďaleko od veľkých priemyselných centier. Na druhej strane jedným z výsledkov industrializácie bolo vytvorenie straníckej a robotníckej elity. Berúc do úvahy tieto okolnosti, zmena životnej úrovne v rokoch 1928-1952. charakterizované nasledujúcimi vlastnosťami (podrobnejšie pozri nižšie):
- Priemerná životná úroveň v celej krajine prešla značnými výkyvmi (najmä v súvislosti s prvou päťročnicou a vojnou), no v rokoch 1938 a 1952 bola vyššia alebo takmer rovnaká ako v roku 1928.
- Najväčší nárast životnej úrovne bol medzi straníckou a robotníckou elitou.
- Podľa rôznych odhadov sa životná úroveň prevažnej väčšiny obyvateľov vidieka (a tým aj väčšiny obyvateľov krajiny) nezlepšila alebo sa výrazne zhoršila.
Stalinove metódy industrializácie, kolektivizácie na vidieku a eliminácie súkromného obchodného systému viedli k výraznému zníženiu spotrebného fondu a v dôsledku toho aj životnej úrovne v celej krajine. Rýchly rast mestského obyvateľstva viedol k zhoršeniu bytovej situácie; opäť prešlo obdobie „zahusťovania“, robotníci prichádzajúci z dedín boli ubytovaní v kasárňach. Koncom roku 1929 sa kartový systém rozšíril na takmer všetky potravinárske výrobky a potom na priemyselné výrobky. Avšak ani s kartami nebolo možné získať potrebné prídely a v roku 1931 boli zavedené ďalšie „zatykače“. Bez státia v obrovských radoch nebolo možné kúpiť jedlo.
Podľa údajov zo smolenského straníckeho archívu v roku 1929 v Smolensku robotník dostal 600 g chleba denne, rodinní príslušníci - 300, tuk - od 200 g do litra rastlinného oleja mesačne, 1 kilogram cukru mesačne; pracovník dostal 30-36 metrov kalika ročne. Následne sa situácia (do roku 1935) len zhoršovala. GPU zaznamenal akútnu nespokojnosť medzi pracovníkmi.
Kolektivizácia
>Od začiatku 30. rokov 20. storočia prebiehala kolektivizácia poľnohospodárstva - zjednotenie všetkých roľníckych hospodárstiev do centralizovaných JZD. Zrušenie vlastníckych práv k pôde bolo do značnej miery dôsledkom riešenia „triednej otázky“. Navyše podľa vtedajších prevládajúcich ekonomických názorov mohli veľké JZD fungovať efektívnejšie využívaním techniky a deľbou práce.
Kolektivizácia bola pre poľnohospodárstvo katastrofou: podľa oficiálnych údajov sa hrubá úroda obilia znížila zo 733,3 milióna centov v roku 1928 na 696,7 milióna centov v rokoch 1931-32. Úroda obilia v roku 1932 bola 5,7 c/ha oproti 8,2 c/ha v roku 1913. Hrubá poľnohospodárska produkcia bola 124 % v roku 1928 oproti roku 1913, 1929-121 %, 1930-117 %, 1931-114 %, 193. -107 %, v 1933-101% Živočíšna výroba v roku 1933 bola 65% úrovne z roku 1913. Ale na úkor roľníkov sa zber obchodného obilia, ktoré krajina tak potrebovala na industrializáciu, zvýšil o 20%.
Po prerušení obstarávania obilia v roku 1927, keď bolo potrebné prijať mimoriadne opatrenia (pevné ceny, zatváranie trhov a dokonca represie), a ešte katastrofickejšej kampani obstarávania obilia v rokoch 1928-1929. problém bolo potrebné urýchlene vyriešiť. Mimoriadne opatrenia pri obstarávaní v roku 1929, už vnímané ako niečo úplne abnormálne, spôsobili asi 1300 nepokojov. V roku 1929 boli vo všetkých mestách zavedené chlebové karty (v roku 1928 - v niektorých mestách).
Cesta k vytvoreniu roľníctva cez stratifikáciu roľníctva bola z ideologických dôvodov nezlučiteľná so sovietskym projektom. Bol nastavený kurz kolektivizácie. To tiež znamenalo likvidáciu kulakov „ako triedy“.
Karty na chlieb, obilniny a cestoviny boli zrušené od 1. januára 1935 a na ostatný (aj nepotravinársky) tovar od 1. januára 1936. S tým sa spájal rast miezd v priemyselnom sektore a ešte väčší nárast štát. pomerné ceny všetkých druhov tovaru. V komentári k zrušeniu kariet Stalin vyslovil to, čo sa neskôr stalo chytľavou frázou: „Život sa stal lepším, život sa stal zábavnejším.
Celkovo sa spotreba na hlavu medzi rokmi 1928 a 1938 zvýšila o 22 %. Tento rast bol však najväčší medzi skupinou straníckej a robotníckej elity a nepostihol veľkú väčšinu vidieckeho obyvateľstva, ani viac ako polovicu obyvateľstva krajiny.
Teror a represia
>V 20. rokoch pokračovali politické represie proti socialistickým revolucionárom a menševikom, ktorí sa nevzdali svojho presvedčenia. Bývalí šľachtici boli tiež vystavení represiám za skutočné a falošné obvinenia.
Po začatí násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva a zrýchlenej industrializácie koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia, nastolením, podľa niektorých historikov, Stalinovej diktatúry a dokončením vytvorenia autoritárskeho režimu v ZSSR v tomto období, sa stali politické represie. rozšírené.
Represie, ktoré pokračovali až do Stalinovej smrti, dosiahli mimoriadnu intenzitu v období „veľkého teroru“ v rokoch 1937-1938, nazývaného aj „ježovščina“. Počas tohto obdobia boli státisíce ľudí zastrelených a poslaných do táborov Gulag na základe falošných obvinení zo spáchania politických zločinov.
Zahraničná politika ZSSR v 30. rokoch 20. storočia
>Po nástupe Hitlera k moci Stalin prudko zmenil tradičnú sovietsku politiku: ak predtým bola zameraná na spojenectvo s Nemeckom proti systému Versailles a prostredníctvom Kominterny - na boj proti sociálnym demokratom ako hlavnému nepriateľovi (teória „sociálneho fašizmu“ je Stalinov osobný postoj ), teraz pozostával z vytvorenia systému „kolektívnej bezpečnosti“ v rámci ZSSR a krajín bývalej Dohody proti Nemecku a spojenectva komunistov so všetkými ľavicovými silami proti fašizmu (taktika „ľudového frontu“). Francúzsko a Anglicko sa báli ZSSR a dúfali v „upokojenie“ Hitlera, čo sa prejavilo v dejinách „Mníchovskej dohody“ a následne neúspechom rokovaní medzi ZSSR a Anglickom a Francúzskom o vojenskej spolupráci proti Nemecku. Hneď po Mníchove, na jeseň 1938, Stalin naznačil Nemecku, že je žiaduce zlepšiť vzájomné obchodné vzťahy. Poľsko 1. októbra 1938 v ultimáte žiadalo, aby mu Česká republika preniesla oblasť Tešínska, ktorá bola predmetom územných sporov medzi ňou a Československom v rokoch 1918-1920. A v marci 1939 Nemecko obsadilo zvyšnú časť Československa. 10. marca 1939 predniesol Stalin na XVIII. zjazde strany správu, v ktorej sformuloval ciele sovietskej politiky takto:
„1. Pokračovať v politike mieru a posilňovaní obchodných vzťahov so všetkými krajinami.
2. ...Nedovoľte vojnovým provokatérom, ktorí sú zvyknutí hrabať sa v horúčave rukami iných, aby zatiahli našu krajinu do konfliktov.“
Nemecké veľvyslanectvo to zaznamenalo ako náznak neochoty Moskvy vystupovať ako spojenci Anglicka a Francúzska. V máji bol Litvinov, Žid a horlivý zástanca kurzu „kolektívnej bezpečnosti“, odvolaný zo svojho postu šéfa NKID a nahradený Molotovom. Nemecké vedenie to tiež považovalo za priaznivé znamenie.
V tom čase sa medzinárodná situácia prudko zhoršila v dôsledku nemeckých nárokov proti Anglicku a Francúzsku, ktoré tentoraz ukázali svoju pripravenosť ísť do vojny s Nemeckom, snažiac sa prilákať ZSSR do aliancie. V lete 1939 Stalin pri podpore rokovaní o spojenectve s Anglickom a Francúzskom súčasne začal rokovania s Nemeckom. Ako poznamenávajú historici, Stalinove narážky na Nemecko sa zintenzívnili, keď sa vzťahy medzi Nemeckom a Poľskom zhoršili a posilnili medzi Britániou, Poľskom a Japonskom. Z toho vyplýva záver, že Stalinova politika nebola svojou povahou ani tak pronemecká, ako skôr protibritská a protipoľská; Stalin podľa vlastných slov kategoricky nebol spokojný so starým status quo, neveril v možnosť úplného víťazstva Nemecka a nastolenia jeho hegemónie v Európe.
Zahraničná politika ZSSR v rokoch 1939-1940
>V noci 17. septembra 1939 začal ZSSR poľské ťaženie na západnej Ukrajine a v západnom Bielorusku (vrátane oblasti Bialystok), ktoré boli súčasťou Poľska, ako aj oblasti Vilna, ktorá podľa tajného dodatkového protokolu k zmluvy o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, boli klasifikované ako sféra záujmov ZSSR. 28. septembra 1939 ZSSR uzavrel s Nemeckom Zmluvu o priateľstve a hraniciach, ktorá približne pozdĺž „Curzonovej línie“ stanovila „hranicu medzi vzájomnými štátnymi záujmami na území bývalého poľského štátu“. V októbri 1939 sa západná Ukrajina stala súčasťou Ukrajinskej SSR, západné Bielorusko sa stalo súčasťou BSSR a región Vilna bol prevedený do Litvy.
Koncom septembra - začiatkom októbra 1939 boli uzavreté dohody s Estónskom, Lotyšskom a Litvou, ktoré boli podľa tajného dodatkového protokolu k Zmluve o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom zaradené do sféry záujmov tzv. ZSSR, podľa ktorého sovietske vojenské základne.
ZSSR 5. októbra 1939 navrhol aj Fínsku, ktoré tiež podľa tajného dodatkového protokolu k Zmluve o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom bolo zaradené do sféry záujmov ZSSR, aby zvážilo možnosť o uzavretí paktu o vzájomnej pomoci so ZSSR. Rokovania sa začali 11. októbra, ale Fínsko odmietlo sovietske návrhy na pakt aj na prenájom a výmenu území. 30. novembra 1939 začal ZSSR vojnu s Fínskom. Táto vojna sa skončila 12. marca 1940 podpísaním Moskovskej mierovej zmluvy, ktorá zaznamenala množstvo územných ústupkov zo strany Fínska. Pôvodne zamýšľaný cieľ – úplná porážka Fínska – sa však nedosiahol a straty sovietskych vojsk boli príliš veľké v porovnaní s plánmi, ktoré predpokladali ľahké a rýchle víťazstvo s malými silami. Prestíž Červenej armády ako silného nepriateľa bola podkopaná. To urobilo silný dojem najmä na Nemecko a prinútilo Hitlera k myšlienke útoku na ZSSR.
Vo väčšine štátov, ako aj v ZSSR pred vojnou, podcenili fínsku armádu, a čo je najdôležitejšie, silu opevnenia „Mannerheimovej línie“ a verili, že nemôže poskytnúť vážny odpor. Preto bol „dlhý rozruch“ s Fínskom vnímaný ako indikátor slabosti a nepripravenosti Červenej armády na vojnu.
14. júna 1940 sovietska vláda predložila ultimátum Litve a 16. júna Lotyšsku a Estónsku. V zásade bol význam ultimát rovnaký – tieto štáty mali priviesť k moci vlády spriatelené so ZSSR a vpustiť na územie týchto krajín ďalšie kontingenty vojsk. Podmienky boli prijaté. 15. júna sovietske jednotky vstúpili do Litvy a 17. júna do Estónska a Lotyšska. Nové vlády zrušili zákaz činnosti komunistických strán a vyhlásili predčasné parlamentné voľby. Voľby vo všetkých troch štátoch vyhrali prokomunistické Bloky (Zväzy) pracujúceho ľudu – jediné volebné listiny, ktoré boli do volieb pripustené. Novozvolené parlamenty už 21. – 22. júla vyhlásili vznik Estónskej SSR, Lotyšskej SSR a Litovskej SSR a prijali Deklaráciu o vstupe do ZSSR. V dňoch 3. – 6. augusta 1940 boli v súlade s rozhodnutiami tieto republiky prijaté do Sovietskeho zväzu. (bližšie pozri Pripojenie pobaltských štátov k ZSSR (1939-1940)).
Po začatí nemeckej agresie proti ZSSR v lete 1941 sa nespokojnosť pobaltských obyvateľov so sovietskym režimom stala dôvodom ich ozbrojených útokov na sovietske jednotky, ktoré prispeli k postupu Nemecka smerom k Leningradu.
26. júna 1940 ZSSR požadoval, aby mu Rumunsko previedlo Besarábiu a Severnú Bukovinu. Rumunsko s týmto ultimátom súhlasilo a 28. júna 1940 boli sovietske jednotky zavedené na územie Besarábie a Severnej Bukoviny (bližšie pozri Pripojenie Besarábie k ZSSR). 2. augusta 1940 bol na VII. zasadnutí Najvyššieho sovietu ZSSR prijatý zákon o vytvorení únie Moldavskej sovietskej socialistickej republiky. Moldavská SSR zahŕňala: mesto Kišiňov, 6 z 9 okresov Besarábie (Balti, Bendery, Kagul, Kišiňov, Orhei, Soroca), ako aj mesto Tiraspol a 6 zo 14 okresov bývalej Moldavskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. (Grigoriopol, Dubossary, Kamensky, Rybnica, Slobodzeisky, Tiraspolsky). Zvyšné regióny MASSR, ako aj okresy Akkerman, Izmail a Chotyn v Besarábii, boli prevedené do Ukrajinskej SSR. Súčasťou Ukrajinskej SSR sa stala aj Severná Bukovina.
Veľká vlastenecká vojna
>22. júna 1941 nacistické Nemecko zaútočilo na ZSSR, čím porušilo ustanovenia zmluvy o neútočení. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Spočiatku sa Nemecku a jeho spojencom podarilo dosiahnuť veľké úspechy a dobyť obrovské územia, ale nikdy nedokázali dobyť Moskvu, v dôsledku čoho sa vojna predĺžila. Počas zlomových bitiek pri Stalingrade a Kursku prešli sovietske vojská do ofenzívy a porazili nemeckú armádu, čím vojnu víťazne ukončili v máji 1945 dobytím Berlína. V roku 1944 sa Tuva stala súčasťou ZSSR a v roku 1945 v dôsledku vojny s Japonskom boli anektované Južný Sachalin a Kurilské ostrovy. Počas nepriateľských akcií a v dôsledku okupácie dosiahli celkové demografické straty v ZSSR 26,6 milióna ľudí.
Povojnová doba
>Po vojne sa v krajinách východnej Európy (Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Česko-Slovensko, Východné Nemecko) dostali k moci komunistické strany priateľské k ZSSR. Úloha USA vo svete sa posilnila. Vzťahy medzi ZSSR a Západom sa prudko zhoršili (pozri studená vojna). Vznikol vojenský blok NATO, proti ktorému vznikla organizácia Varšavskej zmluvy.
Po vojne a hladomore v roku 1946 bol prídelový systém v roku 1947 zrušený, hoci veľa tovaru zostalo nedostatkovým tovarom, najmä v roku 1947 opäť nastal hlad. Okrem toho sa v predvečer zrušenia kariet zvýšili ceny za prídelový tovar. To umožnilo v rokoch 1948-1953. opakovane a demonštratívne znižovať ceny. Zníženie cien trochu zlepšilo životnú úroveň sovietskych ľudí. V roku 1952 boli náklady na chlieb 39% z ceny na konci roku 1947, mlieko - 72%, mäso - 42%, cukor - 49%, maslo - 37%. Ako bolo uvedené na 19. zjazde CPSU, v rovnakom čase sa cena chleba zvýšila o 28 % v USA, o 90 % v Anglicku a viac ako dvojnásobne vo Francúzsku; náklady na mäso v USA vzrástli o 26%, v Anglicku - o 35%, vo Francúzsku - o 88%. Ak v roku 1948 boli reálne mzdy v priemere o 20 % nižšie ako predvojnová úroveň, tak v roku 1952 už prekročili predvojnovú úroveň o 25 % a takmer sa dostali na úroveň roku 1928. U roľníkov však reálne príjmy ešte v r. 1952 zostal na 40 % pod úrovňou roku 1928. 30 rokov po skončení vojny patril ZSSR medzi PRVÝCH 10 najvyspelejších krajín sveta z hľadiska ŽIVOTNÉHO ŠTANDARDU (hdr.undp.org), na rozdiel od tzv. 20-ročná postsovietska história krajín bývalého ZSSR, ktorých životná úroveň je dnes na úrovni krajín tretieho sveta.
ZSSR v rokoch 1953-1991
>V roku 1953 zomrel vodca ZSSR I.V. Po troch rokoch boja o moc medzi vedením KSSZ nasledovala určitá liberalizácia politiky krajiny a rehabilitácia množstva obetí stalinského teroru. Prišlo Chruščovovo topenie.
Chruščovovo topenie
>Východiskovým bodom topenia bola Stalinova smrť v roku 1953. Na 20. zjazde KSSZ v roku 1956 vystúpil Nikita Chruščov s prejavom, v ktorom bol kritizovaný Stalinov kult osobnosti a Stalinove represie. Vo všeobecnosti bol Chruščovov kurz podporovaný na vrchole strany a zodpovedal jej záujmom, pretože predtým sa aj najvýznamnejší stranícki funkcionári, ak upadli do hanby, mohli báť o svoje životy. Zahraničná politika ZSSR hlásala smerovanie k „mierovému spolunažívaniu“ s kapitalistickým svetom. Chruščov tiež začal zbližovanie s Juhosláviou.
Obdobie stagnácie
>V roku 1965 bol N.S. Chruščov zbavený moci. Nasledovali pokusy o ekonomickú reformu, no čoskoro začal takzvaný vek stagnácie. V ZSSR už neboli masové represie, tisíce nespokojných s politikou KSSZ alebo so sovietskym spôsobom života boli potláčané (bez toho, aby na nich bol uvalený trest smrti), pozri Hnutie za ľudské práva v ZSSR.
- Podľa odhadov Svetovej banky tvorilo financovanie školstva v ZSSR v roku 1970 7 % HDP.
Perestrojka
>V roku 1985 Gorbačov oznámil začiatok perestrojky. V roku 1989 sa konali voľby do Najvyššieho sovietu ZSSR, v roku 1990 do Najvyššieho sovietu RSFSR.
Rozpad ZSSR
>Pokusy o reformu sovietskeho systému viedli k prehlbovaniu krízy v krajine. Na politickej scéne bola táto kríza vyjadrená ako konfrontácia medzi prezidentom ZSSR Gorbačovom a prezidentom RSFSR Jeľcinom. Jeľcin aktívne presadzoval slogan potreby suverenity RSFSR.
Rozpad ZSSR sa odohral na pozadí nástupu všeobecnej hospodárskej, zahraničnopolitickej a demografickej krízy. V roku 1989 bol prvýkrát oficiálne ohlásený začiatok hospodárskej krízy v ZSSR (hospodársky rast vystriedal pokles).
Na území ZSSR sa rozhoria viaceré medzietnické konflikty, z ktorých najakútnejší je od roku 1988 karabašský konflikt, masové pogromy Arménov aj Azerbajdžancov. V roku 1989 Najvyššia rada Arménskej SSR oznámila anexiu Náhorného Karabachu a Azerbajdžanská SSR začala blokádu. V apríli 1991 sa medzi oboma sovietskymi republikami vlastne začala vojna.
