Stredoveká filozofia zahŕňa vo svojom obsahu. Základy stredovekej filozofie. Hľadanie Boha je hlavnou úlohou stredovekých filozofov

Charakteristickým znakom stredovekej filozofie je jej úzke spojenie s teológiou (náuka o Bohu), výrazný náboženský charakter jej problémov a spôsoby ich riešenia. Charakteristickými znakmi stredovekej filozofie sú monoteizmus, teocentrizmus, kreacionizmus, prozreteľnosť a eschatologizmus.

• V monoteizme sa Boh chápe nielen ako jeden, ale ako radikálne odlišný od všetkého ostatného, transcendentný svetu (t. j. presahujúci ho, akoby ležiaci mimo sveta)
• Kreacionizmus znamená vnímanie sveta ako stvoreného Bohom a stvoreného z ničoho.
• Prozreteľnosť je neustála realizácia Božieho plánu na spásu sveta a človeka v dejinách.
• Eschatologizmus je doktrína konca historického procesu, predurčeného už na jeho samom začiatku.

Kresťanský svetonázor je hlboko antropologický. Človek ako Boží obraz zaujíma vo svete osobitné miesto a počas svojho života je povolaný stať sa mu podobným v bezhriešnosti, svätosti a láske.

Vo vývoji stredovekej filozofie sa zvyčajne rozlišujú dve hlavné etapy - patristika A scholastika. Patristika (z lat. patris – otec) je obdobím pôsobenia „otcov Cirkvi“ (II-VIII storočia), ktorí položili základy kresťanskej teológie a dogiem. Scholasticizmus (z lat. scholastica - vedecký rozhovor, škola) je obdobím hľadania racionálnych ciest v poznaní Boha a rozvíjania aktuálnych filozofických problémov v rámci nominalizmu a realizmu (7.-14. storočie).

Problém vzťahu viery a rozumu

>

Hlavným problémom stredovekého myslenia bol problém vzťahu viery a rozumu. Dá sa to sformulovať ako otázka o spôsoboch poznávania: potrebujeme mať vieru, aby sme s pomocou rozumu spoznali svet a Stvoriteľa? Alebo je to racionálny vývoj sveta, ktorý nás vedie k viere?

Výrok o probléme je spojený s menom Klementa Alexandrijského. Pri všetkej rozmanitosti názorov sa zdá, že existuje niekoľko hlavných prístupov, ktoré do tej či onej miery zdieľajú rôzni myslitelia:

• 1) Viera je sebestačná a nepotrebuje ospravedlnenie (Tertullian)
• 2) Viera a rozum sa navzájom dopĺňajú; existuje základná zhoda medzi prirodzeným a zjaveným poznaním, ale ak neveríme, nepochopíme (Klement Alexandrijský, Augustín)
• 3) Viera a rozum majú svoje pravdy (teória duálnej pravdy); pravdy vedy sú vyššie ako pravdy náboženstva, ale keďže pravdy vedy sú schopné porozumieť niekoľkým, potom pre všetkých ostatných majú náboženské myšlienky právo na existenciu a nemali by byť verejne vyvracané (William Ockham). Okrem toho Tomáš Akvinský veril, že metódy poznania vo filozofii a teológii sú odlišné.

Problém univerzálií v stredovekej filozofii

>

Ďalším dôležitým problémom scholastiky bol problém univerzálií, t.j. všeobecné pojmy (z lat. universalis - všeobecný). Majú samostatnú existenciu, alebo sú to len názvy pre jednotlivé veci? Inými slovami, v tomto spore došlo k pokusu o objasnenie ontologického statusu objektov všeobecných pojmov.

Spor o univerzálnosti sa datuje od sporu medzi Platónom a Aristotelom a odohrával sa hlavne v X-XIV storočí. Tento problém súvisel s učením o Najsvätejšej Trojici. Ak je Boh jedna z troch osôb, potom skutočne existuje a v akej forme?

Prví scholastici ho našli v úvode Porfyria, jedného z najväčších novoplatonikov, v preklade Boetia. Slávny filozof tu poukázal na tri ťažké otázky, ktoré sám odmieta riešiť:

• 1. Existujú rody a druhy v skutočnosti alebo len v myšlienkach?
• 2. Ak predpokladáme, že skutočne existujú, potom sú telesné alebo netelesné?
• 3. A existujú oddelene od rozumných vecí, alebo existujú vo veciach samotných?

Existujú tri oblasti diskusie: nominalizmus, realizmus a konceptualizmus.

Nominalizmus

>

Nominalizmus (z lat. nomen - meno) videl vo všeobecnosti iba „spôsob reči“, názvy, ktoré sa nevzťahujú na triedu vecí „ako celok“, ale oddelene na každú jednotlivú vec z akejkoľvek kombinácie; v tomto zmysle nie je tá či oná trieda vecí ničím iným ako mentálnym obrazom, abstrakciou. Nominalisti učili, že v skutočnosti existujú iba jednotlivé veci a rody a druhy nie sú nič iné ako subjektívne zovšeobecnenia podobných vecí, urobené prostredníctvom rovnakých pojmov a rovnakých slov. V tomto zmysle nie je kôň nič iné ako všeobecný názov, ktorý sa vzťahuje na arabského koňa aj na achaltekinského koňa.

Realizmus

>

Naopak, realizmus veril, že univerzálie existujú v realite a nezávisle od vedomia. Extrémny realizmus pripisoval skutočné bytie všeobecným pojmom, nezávislým, izolovaným a predchádzajúcim veciam. Umiernený realizmus sa držal aristotelovského názoru a tvrdil, že všeobecné, hoci má skutočné bytie, je obsiahnuté v jednotlivých veciach. (Realistický pohľad viac vyhovoval kresťanským dogmám, a preto bol katolíckou cirkvou často vítaný).

Konceptualizmus

>

Konceptualizmus (z lat. conceptus – myšlienka, pojem) interpretoval univerzálie ako zovšeobecnenia založené na podobnosti predmetov. V tomto zmysle bol krížencom medzi realizmom a nominalizmom. Podľa Akvinského teda univerzálie existujú pred stvorenou prírodou v božskej mysli ako „myšlienky“ Boha a typy singulárnych vecí; existujú aj v jednotlivých veciach ako ich skutočná podobnosť alebo ich identita s prototypom; nakoniec, univerzálie existujú po jednotných veciach v mysli poznávajúceho ako výsledok abstrakcie podobných vlastností vo forme pojmov.

Predstaviteľom nominalizmu je William z Ockhamu; extrémny realizmus – Anselm z Canterbury; umiernený realizmus reprezentuje Tomáš Akvinský; konceptualizmus ¬– Peter Abelard.

Až do XIV storočia. dominoval realizmus a od začiatku storočia ide prevaha na stranu nominalizmu. Práve v spore o univerzálie sa v 14. storočí prejavil rozpad scholastiky.

Stredoveké myslenie teda predstavuje jednu z dôležitých etáp vo vývoji filozofie, v ktorej boli nastolené mnohé otázky, ktoré sú aktuálne aj dnes.

• < Назад
• Ďalej >

Rozvoj filozofie a filozofického myslenia má korene v dávnej minulosti. Menili sa epochy, názory, filozofi, pravidlá a príkazy, ľudia. V chápaní spoločnosti stoja náboženstvo a filozofia oddelene, ale v žiadnej z epoch neboli tieto pojmy vo vzájomnom protiklade. Vyvíjali sa paralelne, vzájomne sa prelínali a odchyľovali v rôznych časoch. Obdobie stredoveku je obdobím, keď sa filozofia čo najviac priblížila náboženstvu, tieto dva pojmy sa nielen stotožňovali, ale aj dopĺňali.

Stredoveká filozofia: vlastnosti a charakteristiky

>

Stredoveká filozofia je obdobím, kedy došlo k zmene svetonázorových orientácií, filozofov. Menia sa normy, ideály sveta a úloha človeka v ňom. Periodizácia tejto éry má rôzne možnosti. Najviac zavedené a akceptované obdobie v modernom svete je storočia II-XIV. Keďže je krížený s kresťanstvom, je logické považovať ho za začiatok obdobia v čase objavenia sa Biblie. Na rozdiel od antickej filozofie, ktorá skúmala prvotné stvorenie a ľudskú prirodzenosť počas troch etáp svojho vývoja, je filozofia stredoveku spojená s teológiou – náukou o Bohu. Rozlišujú sa tieto črty stredovekej filozofie:

1. Teocentrizmus je realita, ktorá určuje, že všetko, čo existuje, je Boh, ktorý je prezentovaný ako osoba nad svetom.
2. Filozofické myslenie obdobia stredoveku nadobudlo náboženský charakter a je spojené s cirkvou.
3. Úvahy o nadprirodzenom začiatku menia svetonázor človeka. Začína sa prehodnocovanie histórie, hľadanie cieľov a zmyslu života.
4. Retrospektívne myslenie – „čím starodávnejšie, prítomné, prítomné, tým pravdivejšie“.
5. Tradicionalizmus – dôraz stredovekej filozofie kladie na popieranie inovácií, ktorých používanie sa považovalo za pýchu a hriech. Hodnotou nebola kreativita a individualizmus, ale dodržiavanie tradícií.
6. Autoritárstvo je apelom na Bibliu.
7. Komentár. Žáner komentárov v stredoveku prevládal nad ostatnými žánrami.
8. Zdroj filozofického poznania (Sväté písmo) nie je možné analyzovať ani kritizovať, je povolený iba jeho výklad.
9. Didikticizmus je neodmysliteľnou súčasťou filozofie stredoveku. Preto filozofia nadobúda charakter vyučovania, kázania.

Okrem teocentrizmu sú pre stredovekú filozofiu charakteristické aj tieto črty:

1. Monoteizmus – Boh nie je len jeden, ale aj odlišný od všetkých vecí.
2. Kreacionizmus je chápanie sveta ako Božieho stvorenia z ničoho.
3. Prozreteľnosť je nepretržitá realizácia Božieho plánu – spásy sveta a človeka, v priebehu dejín.
4. Eschatologizmus je náukou o konci historického procesu a predstavení človeka ako osobitnej bytosti, ktorá je podobná Bohu v bezhriešnosti, svätosti a láske.

Vývoj stredovekej filozofie

>

Filozofia stredoveku bola zbavená skepsy a predchádzajúce obdobie – antika. Svet sa už nezdal zrozumiteľný a zrozumiteľný, jeho poznanie prichádzalo cez vieru. Vo vývoji stredovekej filozofie existujú tri etapy:

1. Patristika je literatúra, ktorú zanechali cirkevní otcovia. Takíto boli považovaní za duchovných mentorov s určitou učiteľskou autoritou. Postupom času tento pojem rozšíril svoj význam a začal sa skladať zo 4 hlavných znakov: posvätnosť života, starovek, pravovernosť učenia, oficiálne prijatie cirkvi. Základy kresťanských dogiem boli položené v patristike. Pravá filozofia bola stotožňovaná s teológiou. Podľa úlohy v spoločnosti sa patristika delí na apologetickú a systematickú, podľa jazykového kritéria - na grécku a latinčinu, alebo na východnú a západnú. Najdôležitejšou otázkou patristiky bola otázka korelácie viery a poznania, náboženstva a filozofie. Náboženstvo je založené na viere a filozofia na poznaní. Keďže toto bola doba dominancie kresťanstva, prvenstvo náboženstva bolo nepopierateľné, ale bolo potrebné dospieť k záveru, čo s filozofiou: nechať ju ako oporu pre náboženstvo a potom ju upliesť do pevnej nitky, alebo to odmietnuť ako bezbožné zamestnanie, ktoré poškodzuje náboženstvo a vieru.
2. Scholasticizmus je maximálna podriadenosť teológii, zjednotenie dogmatických premís a racionalistických metód, záujem o formálne logické problémy. Cieľom scholastiky je dostupnosť dogiem pre bežných ľudí. Raná scholastika oživila záujem o vedomosti. Hlavnými problémami vo vývoji ranej scholastiky boli: vzťah viery a poznania, problém univerzálií, harmonizácia aristotelovskej logiky a iných foriem poznania, harmonizácia mystiky a náboženskej skúsenosti. Rozkvet scholastiky je časom vzniku univerzít a rozsiahleho šírenia diel Aristotela. Neskorá scholastika je dobou úpadku stredovekej filozofie. Staré školské systémy sú predmetom kritiky, nové nápady sa nezavádzajú.
3. Mysticizmus je chápanie náboženskej praxe jednoty človeka s Bohom. Mystické učenia sú plné iracionálnych a intuitívnych čŕt, často so zámerným paradoxom.

Svetonázor v období filozofie stredoveku

>

Keďže kresťanstvo bolo základom duchovného života stredoveku, samotný život v tomto období nadobudol charakteristické črty. Život stredovekého človeka je vnímaný ako cesta k odčineniu hriechov, príležitosť obnoviť harmóniu medzi Bohom a človekom. Je to kvôli hriechu Adama a Evy, ktorý Ježiš začal odčiňovať. Človek je ako boh a Ježiš zdieľa vykúpenie s človekom.

Samotný pojem „človek“ sa delí na „dušu“ a „telo“. „Duša“ je samotná osoba, pretože Boh vdýchol do osoby dušu a „telo“ je opovrhnutiahodné a hriešne. Človek v tomto svete musí odčiniť hriechy, prijať ospravedlnenie na poslednom súde a bez akýchkoľvek pochybností poslúchať Cirkev.

Obraz sveta pre stredovekého človeka sa vytvoril z obrazov a výkladov Biblie.

Postoj k výzoru človeka sa v porovnaní s obdobím antiky, keď sa spievali krásne telá a svalnaté postavy, zmenil. V stredoveku je ľudská krása víťazstvom ducha nad telom.

Vysvetlenie sveta spočíva na rozdelení na dva póly: duša a telo, nebo a zem, Boh a príroda.

Akákoľvek ľudská činnosť bola považovaná za v súlade s náboženskými predstavami. Všetko, čo bolo v rozpore s náboženskými dogmami, bolo na úrovni zákonov zakázané. Akékoľvek závery a názory podliehali biblickej cenzúre.

Takéto črty svetonázoru v stredoveku viedli k tomu, že veda nielen stála, ale išla dozadu. Akékoľvek inovácie a nápady boli potlačené. Obmedzovanie a obmedzovanie rozvoja vedy čoskoro nadobudlo trvalý charakter.

Problémy filozofie stredoveku

>

Časový rámec filozofie stredoveku určuje jej pokračovanie v staroveku, ale ide o nový systém chápania Boha, Sveta a človeka. Hlavnou myšlienkou filozofie stredoveku je teocentrizmus. Hlavné problémy zvažované v ére stredovekej filozofie sú:

1. Postoj k prírode. Príroda sa už nepovažuje za niečo nezávislé, keďže nad všetkým stojí Boh, ktorý je podriadený stvoreniu prírody a zázrakom. Staroveké poznanie prírody je minulosťou, teraz sa pozornosť sústreďuje na štúdium a poznanie Boha, ľudskej duše. Táto situácia chápania prírody sa v neskorom stredoveku trochu mení, ale aj vtedy je príroda vnímaná len ako symbolické obrazy. Svet je daný človeku nielen na úžitok, ale aj na učenie.
2. Človek je obrazom a podobou Boha. Definícia pojmu „človek“ v každej dobe bola rôznorodá a stredovek nebol výnimkou. Hlavnou definíciou bolo, že človek je obrazom a podobou Boha. Platón a Aristoteles prišli na to, že človek je rozumné zviera. V súvislosti s týmto výkladom vyvstala otázka – čo je v človeku viac – racionálny princíp alebo zviera? Aké vlastnosti sú u človeka podstatné a ktoré druhoradé? Rovnako ako biblické chápanie človeka vyvolávalo aj otázky – ak je človek podobou Boha, aké vlastnosti Boha mu potom možno pripísať? Človek predsa nie je všemohúci a ani nekonečný.
3. Problém duše a tela. Kresťanská doktrína hovorí, že Boh sa vtelil do človeka, aby odčinil hriechy človeka a zachránil svet. Predkresťanské učenie zvažovalo rozdiel a nezlučiteľnosť božskej a ľudskej prirodzenosti.
4. Problém sebapoznania (myseľ a vôľa). Boh dal človeku slobodnú vôľu. Vôľa sa v ére stredovekej filozofie dostáva do popredia, na rozdiel od antiky, keď základom základov bol rozum. Vôľa a Boh pomáhajú človeku konať dobro, nie zlo. Postavenie osoby počas tohto obdobia nie je definované. Je vytrhnutá z kozmocentrizmu staroveku a postavená nad ňu, no pre svoju hriešnu povahu je všedná a závislá, pretože závisí od vôle Boha.
5. História a pamäť. Posvätnosť histórie. Existuje záujem o históriu ľudstva, ktorý viedol k analýze pamäti - antropologickej schopnosti, ktorá tvorí základ historického poznania. Čas sa už neberie do úvahy pod hranolom života vesmíru a pohybu nebeských telies. Čas je majetkom samotnej ľudskej duše. Štruktúra ľudskej duše vytvára podmienku pre možnosť času – očakávanie, snaženie sa o budúcnosť, pozornosť, pripútanosť k prítomnosti, pamäť smerujúca do minulosti.
6. Univerzálie sú niečo všeobecné, nie konkrétna téma. Otázka znela, či univerzálie existujú samy osebe, alebo či vznikajú len v konkrétnych veciach. Vznikol tak spor medzi (štúdium materiality, reality) a nominalizmom (štúdium mien).

Predstavitelia filozofie stredoveku

>

Filozofia stredoveku našla svoje živé vyjadrenie v učení Augustína, prezývaného blahoslavený. Augustine pochádza zo severnej Afriky, jeho otec je ateista a matka je veriaca kresťanka. Augustín vďaka svojej matke nasával kresťanské poznanie už od detstva. Reflexia, hľadanie pravdy sú hlavnými znakmi učenia svätého Augustína. Filozof mal sklon opustiť svoje názory, ktoré predtým zastával. Uznanie vlastných chýb a bludov je jeho cesta k dokonalosti. Najznámejšie diela filozofa: „Vyznanie“, „O Božom meste“, „O Trojici“.

Tomáš Akvinský - filozof, teológ, dominikánsky mních, systematizátor scholastiky a učenia Aristotela. Dostal dobré vzdelanie v teológii, proti čomu sa postavila rodina filozofa. Napriek tomu počas svojho filozofického vývoja dosahoval cieľ za cieľom a dosiahol to, čo chcel. Tomáš Akvinský je známy tým, že vo svojom učení dokázal skĺbiť cirkevné dogmy a znalosti Aristotela. Nakreslil jasnú hranicu medzi vierou a poznaním, vytvoril hierarchiu zákonov a postavil do čela Boží zákon. Slávne diela: "Súčet filozofie", "Súhrn teológie", "O vláde panovníkov".

Al-Farbi - existujú informácie, že pred filozofickým učením slúžil Al-Farbi ako sudca. Podnietil k filozofovaniu svojho Aristotelovho učenia, v ktorom sa začal zaujímať o štúdium obrovských literárnych diel svojej doby. Ako rodák z východnej kultúry strávil Al-Farbi veľa času premýšľaním, sebapoznaním a kontempláciou. Známy bol aj v oblasti matematiky, filológie, prírodných vied a astronómie. Po sebe zanechal obrovské literárne dedičstvo a študentov, ktorí pokračujú v jeho učení.

Svetlí a slávni filozofi stredoveku, na ktorých bola založená filozofia tohto obdobia, boli:

• Albert Veľký, vďaka ktorého dielam si spoločnosť osvojila myšlienky a metódy aristotelizmu;
• Tertulián, ktorý študoval a tlmočil praktické témy: postoj kresťanov k pohanstvu, kresťanská morálka;
• Duns Scotus, ktorý ovplyvnil cirkevný a svetský život;
• Meister Eckhart, ktorý tvrdí, že v každom človeku je „božská iskra“.

Stredoveká filozofia – dominancia náboženského vedomia, obdobie služby viery filozofiou. Toto obdobie dalo svetu duchovný svet jedinečný obsahom i formou. Filozofia ovplyvnila formovanie univerzít a vedeckých disciplín.

Úvod 3

1. Stredovek v tézach 5

2. Znaky stredovekej filozofie 6

3. Charakteristika historického obdobia 9

4. Základné ustanovenia stredovekej filozofie 11

4.1. teocentrizmus 11

4.2. Kreacionizmus 12

4.3. Prozreteľnosť 12

5. Etapy formovania stredovekej filozofie 13

5.1. Patristika (II-VI storočie nášho letopočtu) 13

5.2. Scholastika 14

6. Myšlienky stredovekej filozofie 16

7. Spor medzi nominalistami a realistami 17

Záver 19

Literatúra. 21

Úvod

>

Každé obdobie ľudských dejín malo svoje osobitosti vo vývoji vedy, kultúry, spoločenských vzťahov, štýlu myslenia atď. To všetko zanechalo odtlačok vo vývoji filozofického myslenia, o tom, aké problémy v oblasti filozofie vystupovali do popredia.

Stredovek zaberá dlhé obdobie európskych dejín od rozpadu Rímskej ríše v 5. storočí až po renesanciu (XIV-XV storočia).

Vznik stredovekej filozofie sa často spája s pádom Západorímskej ríše (476 n. l.), no toto datovanie nie je úplne správne. V tejto dobe stále dominuje grécka filozofia a z jej pohľadu je počiatkom všetkého príroda. V stredovekej filozofii je naopak Boh realitou, ktorá určuje všetko, čo existuje. Preto sa prechod od jedného myslenia k druhému nemohol uskutočniť okamžite: dobytie Ríma nemohlo okamžite zmeniť ani sociálne vzťahy (koniec koncov, grécka filozofia patrí do obdobia starovekého otroctva a stredoveká filozofia patrí do obdobia feudalizmu), alebo vnútorný svetonázor ľudí alebo náboženské presvedčenie budované v priebehu storočí. Formovanie nového typu spoločnosti trvá veľmi dlho. V 1-IV storočí nášho letopočtu medzi sebou súperia filozofické učenia stoikov, epikurejcov, novoplatonikov a zároveň sa formujú centrá novej viery a myslenia, ktoré neskôr tvoria základ stredovekej filozofie.

Filozofia, ktorá sa formovala v tomto období, mala dva hlavné zdroje svojho formovania. Prvým z nich je staroveká grécka filozofia, predovšetkým vo svojich platónskych a aristotelovských tradíciách. Druhým zdrojom je Sväté písmo, ktoré túto filozofiu premenilo na hlavný prúd kresťanstva.

Idealistická orientácia väčšiny filozofických systémov stredoveku bola diktovaná hlavnými dogmami kresťanstva, z ktorých najvýznamnejšie boli dogma o osobnej podobe boha stvoriteľa a dogma o stvorení sveta. Bohom „z ničoho“. V podmienkach takéhoto krutého náboženského diktátu podporovaného štátnou mocou bola filozofia vyhlásená za „služobníka náboženstva“, v ktorom sa všetky filozofické otázky riešili z pozície teocentrizmu, kreacionizmu, prozreteľnosti. 1

Korene filozofie stredoveku siahajú k náboženstvu monoteizmu (monoteizmu). K takýmto náboženstvám patrí judaizmus, kresťanstvo a islam a práve s nimi je spojený vývoj európskej aj arabskej filozofie stredoveku.

Štrukturálne je moja práca napísaná nasledovne: na začiatku je úvod obsahujúci predbežné informácie k téme práce, relevantnosti tejto témy, potom je tu 1. kapitola, v ktorej je stručne opísaná filozofia stredoveku v r. tézy, v 2. kapitole sa pozornosť sústreďuje na črty stredoveku 3. kapitola - kladie dôraz na charakteristiku historického obdobia, hlavné ustanovenia filozofie odhaľuje štvrtá kapitola, piata obsahuje popis etáp o formovaní filozofie, šiesta obsahuje viacero základných myšlienok, ktoré prevládali v stredoveku, posledná kapitola popisuje konfrontáciu myšlienok nominalistov a realistov. Záver obsahuje zhrnuté výsledky práce a na konci práce je zoznam použitej literatúry.

1. Stredovek v tézach

>

Až do 14. storočia mali cirkevníci skutočný monopol v oblasti filozofie a filozofia bola podľa toho písaná z pohľadu cirkvi.

Filozofia je monoteistická, Boh je chápaný ako jeden a jedinečný. Stredoveké myslenie je vždy teocentrické Boh určuje všetko, čo existuje.

Myšlienka kreacionizmu: Zdrojom všetkých vecí je Boh, stvoril svet z ničoho. Celý svet je darom od Boha.

Princíp antropocentrizmu. U Grékov dominoval princíp kozmocentrizmu, človek bol dôležitý ako súčasť celku. V kresťanstve je človek stvorený na obraz a podobu Boha, musí sa stať podobným Bohu a zároveň je pánom toho, čo Boh stvoril. Biblia hovorí, že človek je schopný prijať Božiu vôľu za svoju. (Gréci mali tiež predstavu, že človek, stelesňujúci dobrý cieľ, je prostredníctvom intelektu prirovnávaný k vyššej bytosti).

Stredoveká filozofia je vo svojej podstate filologická, keďže svet stredoveku je odpudzovaný z Biblie - dualistický svet (duchovstvo je proti laikom, Božie kráľovstvo je proti kráľovstvu tohto sveta) Stredoveký svet, v porovnaní so svetom antiky sa vyznačuje rôznymi formami dualizmu. Bol to dualizmus kléru a laikov, dualizmus latinského a germánskeho princípu, dualizmus Božieho kráľovstva a kráľovstva tohto sveta, dualizmus ducha a tela. A každý z nich je reprodukovaný v dualizme pápežov a cisárov. (toto je problém: Augustín v „Božom meste“) 2

2. Znaky stredovekej filozofie

>

Na rozdiel od staroveku, kde bolo potrebné osvojiť si pravdu, stredoveký myšlienkový svet bol presvedčený o otvorenosti pravdy, o zjavení vo Svätom písme. Myšlienka zjavenia bola vyvinutá cirkevnými otcami a zakotvená v dogmách. Takto chápaná pravda sa sama usilovala zmocniť sa človeka, preniknúť do neho. Na pozadí gréckej múdrosti, ako povedal J. Ortega y Gasset, bola táto myšlienka úplne nová. Verilo sa, že človek sa narodil v pravde, musí to pochopiť nie kvôli sebe, ale kvôli sebe samému, lebo to bol Boh. Verilo sa, že svet stvoril Boh nie kvôli človeku, ale kvôli Slovu, druhej Božskej hypostáze, ktorej inkarnáciou na zemi bol Kristus v jednote Božskej a ľudskej prirodzenosti. Preto sa pôvodne myslelo, že nižší svet je zabudovaný do vyššej reality a podľa toho do neho bola zabudovaná aj ľudská myseľ, ktorá sa na tejto realite určitým spôsobom podieľala – vďaka vrodenosti človeka do pravdy. Myseľ spoločenstva je definíciou stredovekej mysle; funkciou filozofie je objavovať správne spôsoby vykonávania sviatosti: to je význam výrazu „filozofia je služobníčkou teológie“. Myseľ bola mysticky orientovaná, keďže bola zameraná na odhalenie podstaty Slova, ktoré stvorilo svet, a mystika bola racionálne organizovaná vďaka tomu, že Logos nebolo možné znázorniť inak ako logicky.

2. Z tohto dôvodu boli základmi stredovekej filozofie teocentrizmus, prozreteľnosť, kreacionizmus, tradicionalizmus. Spoliehanie sa na autority, bez ktorých je odvolávanie sa na tradíciu nemysliteľné, vysvetľuje ideologickú neznášanlivosť heréz, ktoré vznikli v rámci ortodoxnej teológie. V podmienkach danej pravdy boli hlavnými filozofickými metódami hermeneutické a didaktické, úzko súvisiace s logicko-gramatickou a jazykovo-sémantickou analýzou slova. Keďže Slovo bolo základom stvorenia, a teda bolo spoločné všetkému stvorenému, predurčilo zrod problému existencie tohto spoločného, inak nazývaného problém univerzálií (z latinského universalia - univerzálny). S pokusmi o riešenie problému univerzálií sa spájajú tri filozofické prúdy: konceptualizmus (existencia všeobecného zvonka a vo vnútri konkrétnej veci), realizmus (existencia všeobecného vonku a pred vecou) a nominalizmus (existencia všeobecného po a mimo veci). V čase, keď bola stredoveká filozofia prezentovaná ako strážca starovekých tradícií (s jednou z hlavných myšlienok – existencia eidos, obrazov vecí pred vecami), bol realizmus považovaný za jediný správny prístup k poznaniu toho, čo je bytie; vznik nominalizmu svedčil o rozpade stredovekého myslenia a konceptualizmus bol kombináciou umierneného realizmu s umierneným nominalizmom.

Pokusy vyriešiť problém univerzálií otvorili príležitosti na objavenie postupov na zapojenie pozemského a nebeského sveta. V kontexte teologicky orientovanej kultúry bola logika, ktorá bola nástrojom filozofie i filozofie samotnej, osobitným spôsobom kontemplácie Boha, ktorý umožňoval budovať medzi Ním a človekom subjektívne vzťahy. V podstate sa takáto logika nevyhnutne stala teológiou.

3. Stredoveké slovo, v závislosti od toho, odkiaľ a odkiaľ bolo poslané, prešlo dvojitou premenou: inkarnáciou (Božského slova) a disinkarnáciou (keď slovo smerovalo od človeka k Bohu). Slovo bolo najvyššou realitou práve pre svoju existenciu v dvoch režimoch. Predpokladalo sa, že svet existuje, pretože sa hovorilo, že existuje. Legenda viedla k existencii, ale zároveň žiadna stvorená bytosť, ktorá zostala v spojení so Stvoriteľom, nemohla byť pasívna: vec začala hovoriť sama o sebe, stredovek nepoznal nič iné. Akákoľvek vec bola na základe aktu stvorenia Bohom - najvyšším subjektom subjektívna, a teda aj osobná.

4. Myšlienky subjektivity a osobnosti úzko súvisia s významom vteleného Slova, ktoré nemalo obdoby v žiadnom z predchádzajúcich náboženstiev a filozofických špekulácií. Inkarnácia (vtelenie) nie je uvedenie Boha do tela. Výskyt bohov v ľudskej podobe, známy Grékom, neznamenal, že sa stali ľuďmi. Pri obývaní tela si bohovia úplne zachovali svoju nadľudskú podstatu. V kresťanstve inkarnácia Boha zahŕňa obetu prijatú ukrižovaným Synom človeka, to znamená, že predpokladá vnútorné tajomné božsko-ľudské vzťahy, ktorých teologický výklad je náukou o Trojici. Vtelenie Slova, získanie ducha jeho konečnej reality znamená, že logos je oslobodený od spiritualistického charakteru. Jedinečnosť a jedinečnosť aktu vykúpenia viedla k zaradeniu historického do sféry európskeho myslenia; to dáva stredovekej filozofii ako filozofii dejín veľmi zvláštne postavenie.

Myšlienka vtelenia Slova znamenala, že zrak a sluch sa stali najdôležitejšími zmyslovými orgánmi, kým videnie ako špekulácia sa stalo podmienkou filozofovania.

5. Princíp kreacionizmu, ktorý je základom kresťanského postoja k svetu, predpokladal, že univerzálne potrebné poznanie patrí iba Bohu, preto logika, ktorá vznikla v staroveku, určená na identifikáciu pravdivých a nepravdivých úsudkov, prestáva byť rovná logike sporu. Na ľudskej úrovni začína etika zohrávať úlohu univerzálne potrebného poznania, ktorého účelom je hľadať regulátory pre realizáciu myšlienky spásy. V myšlienkach vyjadrujú sebauvedomenie, činnosť, svedomie. ako morálny postoj k činu, úmysel uvedomenie si činu, osobnú zodpovednosť. Cesta k dosiahnutiu spásy viedla cez spytovanie vlastnej duše, priame postavenie človeka pred Boha, čiže sebapoznanie je chápané ako poznanie Boha, ale vykonávané určitým spôsobom: S takýmto sebapoznaním sú základy myslenie a základy viery sú mentálne umiestnené. Spoveď teda nie je len procedúrou spoločenstva s Bohom, ale je filozofovaním, čoho príkladom je „vyznanie“ Aurélia Augustína (354-430), kde najzreteľnejšie je osobné, opytovacie, spochybňujúce stanovisko filozofie týkajúce sa istota viery.

6. Na základe stvorenia človeka na Boží obraz a podobu, na základe schopnosti rozumného spoločenstva s Bohom udelenej človeku sa človek po prvý raz považuje za osobu, ktorej činnosť je založená na slobodnej vôli. Otázka slobodnej vôle úzko súvisí s otázkou najvyššieho dobra, ktorým je Boh, zla, ktoré sa interpretuje ako nedostatok dobra a predurčenia (hovorcom tejto myšlienky bol Augustín, Ján Scotus Eriugena a ďalší. idea predurčenia sa však nestala ortodoxnou ideou). Význam slobodnej vôle sa nespájal s podriadenosťou nevyhnutnosti, ale s určovaním činov svedomím a slobodnou voľbou človeka (Boethius, Abelard, Bernard z Clairvaux, Albert von Bolstedt, Tomáš Akvinský atď.). Stvoriteľ sveta sa zaviazal, že preverí ducha skúsenosťou sveta v podobe lásky či nenávisti, ktorá úzko súvisela s možnosťou poznania: čím väčšia láska k Bohu, tým presnejšie poznanie.

7. Božie zjavenie pravdy vo Svätom písme predpokladalo nevyhnutnosť jeho komentára, ktorý je slovným stretnutím významov Božieho zjavenia a ľudského chápania. V rečovom dialógu, ktorý mal formu sporu, sa vytvorila možnosť sformovania takejto dialektiky, ktorej pojmy súčasne – nejednoznačne – smerovali k posvätnému a všednému, tvoriacemu zvláštny spôsob poznania. Ľudské oko, nasmerované na Boha, je dokonalé v Jeho videní. Božské, namierené na človeka, zvýrazňuje jeho smrteľnosť, konečnosť. Filozofovanie sa uskutočňuje v momente čítania autoritatívneho textu alebo v momente jeho komentovania, teda vždy v prítomnosti, kde sa večné dotýka časového. Nejde o nekonečné zdokonaľovanie v špekuláciách, ale o okamžitú reakciu na myšlienku, ktorá súčasne pokračuje a zastavuje túto myšlienku, pričom spoznáva a odhaľuje úplnú nevedomosť.Filozofia prostredníctvom komentára objavila teologickú podstatu v sebe, chápala zdvojenie existujúceho ako bežné do sveta ľudí a ako Božské univerzálie, preto bol problém univerzálií centrom stredovekej filozofie.

3. Charakteristika historického obdobia

>

Sociálna heterogenita, vznik lumpen

Ekonomický chaos vyplývajúci z barbarských nájazdov

Impérium potrebovalo náboženstvo schopné spájať rôzne spoločenské vrstvy (pred Bohom sú si všetci rovní). Počas celého obdobia vládla medzi premýšľajúcimi ľuďmi o záležitostiach tohto sveta nálada hlbokého zúfalstva a jediné, čo sa s tým zmierovalo, bola nádej na lepší svet v budúcnosti. Tento pocit zúfalstva bol odrazom toho, čo sa dialo v celej západnej Európe.

jastoročí: čas nepokojov a tyranských cisárov. Za Nera, na inšpiráciu pre cisára, bol v Ríme založený požiar, prenasledovaní kresťanov, ich masové bitie, objavili sa prví kresťanskí mučeníci, čo viedlo k sympatiám mnohých občanov. Vo všeobecnosti prenasledovanie pokračovalo 250 rokov až do vlády cisára Konštantína. Kresťania boli prenasledovaní nie za hlásanie sociálnej rovnosti, nie za neposlušnosť voči autoritám, ale za ideologický princíp: kresťania stavali cirkev nad štát a odmietali uctievať cisára ako božstvo. Koncom 1. storočia cirkev nadobudla prísnu organizáciu, presbyteri a biskupi sa čoraz viac oddeľovali od radových veriacich.

IIstoročie:čas odpočinku - cisári Trojan a Marcus Aurelius. Cirkev výrazne rastie, tvoria sa hlavné dogmy.

III. storočie: za vlády Diokleciána sa začína obdobie neskoršej Rímskej ríše. Za Konštantína je hlavné mesto prenesené do Konštantínopolu, kresťanstvo sa stáva štátnym náboženstvom (postupne sa začína prenasledovanie pohanov a za Theodosia sa rušia olympijské hry).

Proces rastu kresťanstva ku Konštantínovi, ako aj motívy Konštantínovho obrátenia sa rôznymi autormi vysvetľovali rôzne. Gibbon uvádza päť dôvodov:

"I. Neochvejná a, ak to tak môžeme vyjadriť, nekontroverzná horlivosť kresťanov, skutočne prevzatá zo židovského náboženstva, ale očistená od ducha zdržanlivosti a hašterivosti, ktorý namiesto toho, aby pritiahol pohanov pod Mojžišov zákon, odrazil ich od toho.

2. Náuka o budúcom živote, vylepšená všetkými druhmi dodatočných úvah, schopných dať váhu a účinnosť tejto dôležitej pravde.

3. Schopnosť robiť zázraky, ktorá sa pripisovala primitívnej cirkvi.

4. Čistá a prísna morálka kresťanov.

5. Jednota a disciplína kresťanskej republiky, ktorá postupne vytvorila samostatný a neustále sa rozširujúci štát v samom centre Rímskej ríše.

Toto obdobie je charakterizované krízou otrokárskej výroby. Veľkí vlastníci pôdy začínajú prenajímať pôdu začiatok feudalizmu, mestá upadajú, peniaze miznú, dedina stúpa. Vzniká nový typ moci, blízky východnému despotizmu: cisár sa spolieha na armádu, byrokraciu a cirkev (!). Cirkev sa stáva hierarchickejšou a zmenou charakteru cirkvi k nárastu nezhôd, túžby po návrate k čistej apoštolskej cirkvi vznikajú herézy a schizmy / Zvláštna črta, ktorá odlišuje obdobie od Konštantína po Chalcedónsky koncil. (451) je, že teológia nadobudla politický význam. Dve otázky, jedna za druhou, otriasli kresťanským svetom: najprv o povahe Trojice a potom o náuke o vtelení. 325 Nicejský koncil zostavuje vyznanie viery.

IVstoročí: posledným triumfom kresťanstva sa krst stáva povinným pre celú populáciu ríše. Po smrti Theodosia sa Rímska ríša rozdelí na západnú a východnú, keďže ju Theodosius odkázal svojim dvom synom Gnoriovi a Arcadiusovi, ktorí sa začnú hádať. 24. augusta 410 vtrhli do Ríma Vizigóti vedení Allaricom, ktorých poslal Arcadius z Byzancie. V tom čase už boli Vizigóti kresťanmi a vytvorili prvé barbarské kráľovstvo v Španielsku. Západné impérium upadá, kým východné impérium posilňuje a rozširuje svoje hranice. V 7. storočí ju však začali rušiť aj Arabi. V 10. storočí vzťahy s Ruskom prekvitali, Rus bol pokrstený, no v 14. storočí Byzancia zanikla pod náporom Turkov a vznikla Osmanská ríša. V západnej časti krízu v 10. storočí vystriedal skutočný rozkvet s príchodom ríše Karola Veľkého (Kráľovstvo Frankov). 3

4. Hlavné ustanovenia stredovekej filozofie

>

Teocentrizmus - (grécky theos - Boh), také chápanie sveta, v ktorom je Boh zdrojom a príčinou všetkého existujúceho. Je stredobodom vesmíru, jeho aktívnym a tvorivým začiatkom. Princíp teocentrizmu zasahuje aj do poznania, kde je teológia umiestnená na najvyššej priečke v systéme poznania; pod ňou je filozofia v službách teológie; ešte nižšie - rôzne súkromné a aplikované vedy.

kreacionizmus - (lat. creatio - stvorenie, stvorenie), princíp, podľa ktorého Boh stvoril z ničoho živú a neživú prírodu, porušujúcu, pominuteľné, v neustálej premene.

prozreteľnosť - (lat. Providentia - prozreteľnosť), systém názorov, podľa ktorého sú všetky svetové udalosti, vrátane histórie a správania jednotlivcov, riadené božskou prozreteľnosťou (prozreteľnosť - v náboženských koncepciách: Boh, vyššia bytosť alebo jeho činy) .

4.1. Teocentrizmus

Stredoveká filozofia bola nerozlučne spätá s kresťanstvom, preto sa v nej úzko prelínajú všeobecné filozofické a kresťanské myšlienky. Hlavnou myšlienkou stredovekej filozofie je teocentrizmus.

Teocentrizmus – (gr. theos – Boh), také chápanie sveta, v ktorom je Boh zdrojom a príčinou všetkých vecí. Je stredobodom vesmíru, jeho aktívnym a tvorivým začiatkom. Princíp teocentrizmu zasahuje aj do poznania, kde je teológia umiestnená na najvyššej priečke v systéme poznania; pod ňou je filozofia v službách teológie; ešte nižšie - rôzne súkromné a aplikované vedy.

Kresťanstvo rozvíja myšlienku jediného Boha, ktorý dozrel v judaizme, vlastníka absolútnej dobroty, absolútneho poznania a absolútnej moci. Všetky bytosti a predmety sú jeho výtvormi, všetko vytvorené slobodným aktom božskej vôle. Dve ústredné dogmy kresťanstva hovoria o trojjedinosti Boha a vtelenia. Podľa prvého je vnútorný život božstva vzťahom troch „hypostáz“, čiže osôb: Otca (začiatok bez začiatku), Syna alebo Logosu (sémantický a formujúci princíp) a Ducha Svätého. (životodarný princíp). Syn je „splodený“ z Otca, Duch Svätý „vychádza“ z Otca. Zároveň sa „narodenie“ aj „postup“ neuskutočňujú v čase, keďže všetky osoby kresťanskej Trojice vždy existovali – „večné“ – a sú si rovné v dôstojnosti – „rovnako ctené“.

4.2. kreacionizmus

Podľa kresťanskej dogmy Boh stvoril svet z ničoho, stvoril ho vplyvom svojej vôle, vďaka svojej všemohúcnosti, ktorá v každom okamihu zachováva a podporuje existenciu sveta. Tento svetonázor je charakteristický pre stredovekú filozofiu a nazýva sa kreacionizmus. (creatio - tvorba, tvorba).

Dogma stvorenia posúva ťažisko z prirodzeného do nadprirodzeného. Na rozdiel od antických bohov, ktorí boli príbuzní s prírodou, kresťanský Boh stojí nad prírodou, na jej druhej strane, a preto je transcendentným Bohom. Aktívny tvorivý princíp je akoby stiahnutý z prírody, z kozmu a prenesený k Bohu; v stredovekej filozofii teda kozmos už nie je sebestačná a večná bytosť, nie je živým a oživeným celkom, za aký ho považovali mnohí grécki filozofi.

V antickej filozofii sa už vyvinuli určité prístupy pri riešení problému prekonania dualizmu sveta a jeho podstaty. Pythagorejci, Platón a jeho nasledovníci stanovili základné metodologické princípy učenia o duchovnej jednote sveta. Ale ani klasici antickej filozofie, ani novoplatonici nevytvorili koncept božskej osoby. Interpretovali Jedného ako nejaký druh originálu, ktorý zo seba vytvoril celé bytie, ako absolútne abstraktno-neosobnú individualitu. Osobné chápanie Boha ako prvý poskytol Filón Alexandrijský.

Charakterizácia Boha ako osoby bola významným krokom vpred smerom ku kresťanskému svetonázoru, no úplne nepreklenula priepasť medzi Bohom a svetom. Na prekonanie tejto priepasti bolo potrebné zaviesť sprostredkovateľské sily. Na tento účel Filogus využíva jeden z ústredných pojmov antickej filozofie – pojem Logos.

Ale na rozdiel od antickej filozofie sa Filónov Logos javí ako duch stvorený Bohom, ktorý je pôvodne božskou mysľou. Vo Filónovej koncepcii Logosu chýbalo len jeho stotožnenie sa s mesiášom, Kristom.

4.3. prozreteľnosť

Prozreteľnosť – (lat. Providentia – prozreteľnosť), systém názorov, podľa ktorého sú všetky svetové udalosti, vrátane dejín a správania jednotlivcov, riadené božskou prozreteľnosťou (prozreteľnosť – v náboženských predstavách: Boh, vyššia bytosť alebo jeho činy ).

5. Etapy formovania stredovekej filozofie

>

V stredovekej filozofii možno rozlíšiť najmenej dve etapy jej formovania - patristika A scholastika, je ťažké nakresliť medzi nimi jasnú hranicu.

Patristika - súbor teologických a filozofických názorov „otcov cirkvi“, ktorí sa ujali ospravedlnenia kresťanstva, opierajúc sa o antickú filozofiu a predovšetkým o myšlienky Platóna.

Scholasticizmus - je typ filozofovania, v ktorom sa pomocou ľudskej mysle snažia podložiť myšlienky a vzorce prijaté na vieru.

5.1. Patristika (II-VI storočie nášho letopočtu)

>

Patristika dostala svoj názov z latinského slova „patris“, čo znamená „otcovia cirkvi“. V súlade s tým je toto obdobie kresťanských otcov cirkvi, ktorí položili základy kresťanskej, a teda aj stredovekej filozofie. Patristiku možno podmienečne rozdeliť do niekoľkých období:

Apoštolské obdobie (do polovice 2. storočia) je časom pôsobenia apoštolov-evanjelistov.

Apologetika (polovica II. storočia – začiatok IV.) – Apologéti sa nazývali vzdelanými kresťanmi, ktorí sa postavili na obranu kresťanstva pred pohanskou filozofiou. Na obranu kresťanstva sa apologéti uchýlili k pomoci starovekej a gréckej filozofie, používajúc alegóriu a logické dôkazy, snažiac sa ukázať, že presvedčenia pohanov sú absurdné, ich filozofia nemá jednotu a je plná protikladov, že kresťanská teológia je jediná filozofia, ktorá prináša ľuďom rovnakú pravdu pre všetkých. Najvýraznejšie diela, ktoré sa zachovali dodnes, boli ospravedlnenia Justina, Tatiana, Tertulliana.

Zrelá patristika (IV-VI) - rozlišuje sa východná (grécka) a západná (latinská) patristika. Východná patristika je vďaka gréckemu jazyku silnejšie spätá s antickou filozofiou ako západná. Najznámejšie postavy východnej patristiky: Gregor Teológ, Atanáz Alexandrijský, Ján Zlatoústy a ďalší; westernové: Aurelius Augustine, Ambróz Milánsky, Hieronym. Hlavné problémy patristiky: formovanie vierovyznaní, problém troch hypostáz, kristológia, kreacionizmus a iné.

5.2. Scholasticizmus

Scholasticizmus (od grécky„škola“ – pokojné zamestnanie, štúdium) – stredoveké učenie. Je úzko spätý s nástupom z VIII-IX storočia. vzdelávací systém na Západe. Avšak, toto a nová etapa v rozvoji duchovnej kultúry Európy, ktorá nahradila patristiku. Vychádzal z patristickej literatúry, pričom bol zároveň úplne originálnym a špecifickým kultúrnym útvarom.

Bola prijatá nasledujúca periodizácia scholastiky. Prvá etapa - od VI do IX storočia. - predbežný. Druhá etapa - od 9. do 12. storočia. - obdobie intenzívnej formácie. Tretia etapa - XIII storočia. - "zlatý vek scholastiky". Štvrtá etapa - XIV-XV storočia. - zánik scholastiky.

Školské učenie v praxi bolo sériou schodov, po ktorých mohol študent dosiahnuť najvyššie. „Sedem slobodných umení“ sa vyučovalo v kláštorných a cirkevných školách. Tie boli rozdelené na „trivium“ (z čísla „tri“) a „quadrivium“ (z čísla „štyri“). Žiak musel najskôr zvládnuť trivium, t.j. gramatika (lat.), dialektika, rétorika. Kvadrivium ako vyššia úroveň zahŕňalo aritmetiku, geometriu, hudbu a astronómiu. Univerzity poskytovali ešte vyššiu úroveň vzdelávania.

Stredoveká filozofia vstúpila do dejín myslenia pod názvom scholastika, ktorá sa v bežnom rozume dlho používala ako symbol prázdnej mnohomluvnosti odtrhnutej od reality. A určite sú na to dôvody.

Hlavnou charakteristickou črtou scholastiky je, že sa vedome považuje za vedu, ktorá je postavená do služieb teológie, za „služobníka teológie“.

Približne od 11. storočia vzrástol záujem o problémy logiky na stredovekých univerzitách, ktoré sa v tom období nazývali dialektika a ktorých predmetom bola práca na konceptoch. Filozofov 11. – 14. storočia výrazne ovplyvnili logické spisy Boetia, ktorý komentoval Aristotelove „Kategórie“ a vytvoril systém jemných rozlíšení a definícií pojmov, pomocou ktorých sa teológovia snažili pochopiť „pravdy o viera“. Túžba po racionalistickom zdôvodnení kresťanskej dogmy viedla k tomu, že dialektika sa zmenila na jednu z hlavných filozofických disciplín a delenie a najjemnejšie rozlišovanie pojmov, zavádzanie definícií a definícií, ktoré zamestnávali mnohé mysle, sa niekedy zvrhlo na ťažké multi - objemové konštrukcie. Takto chápaná fascinácia dialektikou našla svoj výraz v sporoch charakteristických pre stredoveké univerzity, ktoré niekedy trvali 10-12 hodín s krátkou prestávkou na obed. Tieto slovné spory a zložitosti školského učenia vyvolali odpor. Proti scholastickej dialektike sa postavili rôzne mystické prúdy a v XV-XVI storočí sa táto opozícia formovala v podobe humanistickej sekulárnej kultúry na jednej strane a novoplatónskej prírodnej filozofie na strane druhej.

6. Idey stredovekej filozofie

>

Okrem vyššie uvedených ustanovení a znakov je rovnako dôležité identifikovať tieto myšlienky stredovekej filozofie:

Myšlienka prikázania: Prikázania sú dohodou medzi Bohom a človekom, prvým zoznamom zločinov, ktoré môže človek spáchať. Človek, ktorý prestúpi tieto prikázania, nebude súdený vládcom alebo štátom, ale samotným Bohom. Len viera, a nie strach z trestu, nedovoľuje, aby ich človek porušil.

Myšlienka prvotného hriechu: Adam a Eva porušili Božie prikázanie a ochutnali zakázané ovocie. Za to boli vyhnaní z Edenu, no stali sa slobodnými a nezávislými. Tým, že človek spáchal prvý hriech, dokázal svoje právo na sebaurčenie.

Myšlienka vzkriesenia duše: Namiesto viery v transmigráciu duší prichádza viera vo vzkriesenie duše - teraz, keď zomrel, spravodlivý človek sa opäť neocitne na smrteľnej zemi, ale v lepšom svete - v Božom kráľovstve. Život sa v porovnaní s večným životom v raji považuje len za krátky pobyt na zemi a smrť je len odchodom z neho.

Myšlienka svätosti tela: Svätá je nielen duša, ale aj telo. Kristus je stvorený z mäsa a krvi, rovnako ako človek.

Myšlienka univerzálnej rovnosti: Všetci ľudia sú si rovní, keďže ich Boh stvoril ako rovných, a v raji sú si rovní aj ľudia. Pre Boha a náboženstvo neexistuje roľník ani kráľ – existuje iba kresťan.

Hermeneutika: Vysvetľovanie a interpretácia biblických textov.

7. Spor medzi nominalistami a realistami

>

V stredovekej filozofii došlo k akútnemu sporu medzi duchom a hmotou, čo viedlo k sporu medzi realistami a nominalistami. Spor sa viedol o povahe univerzálií, teda o povahe všeobecných pojmov, či sú všeobecné pojmy sekundárne, teda produktom činnosti myslenia, alebo či sú primárne, reálne, existujú samostatne.

Prechod k feudálnemu spoločenskému systému bol poznačený úpadkom samostatného významu filozofie. Sprevádzalo to vytesnenie polyteizmu monoteizmom. Dominantnou formou náboženstva v Európe bolo kresťanstvo, podľa ktorého svet stvoril jediný boh. Triumf kresťanstva sa vysvetľoval tým, že najviac zodpovedal sociálnym, politickým a kultúrnym potrebám feudálnej spoločnosti. Kresťanstvo potrebovalo v boji proti pozostatkom pohanstva (polyteizmu) filozofický spôsob uvažovania a dokazovania, preto čiastočne asimilovalo prvky antickej kultúry, vedy a filozofie, podriadilo ich však opodstatneniu a zdôvodneniu kresťanského náboženstva. . Filozofia sa stala slúžkou teológie takmer na celé tisícročie. Teológovia postavili Boha a človeka ako jeho stvorenie do centra nového obrazu sveta. Ak antický svetonázor charakterizoval kozmocentrizmus, potom stredoveký svetonázor charakterizoval teocentrizmus.

Stredoveká filozofia sa vyznačuje novým prístupom k chápaniu prírody a človeka. Podľa kresťanskej dogmy Boh stvoril svet z ničoho, stvoril ho aktom svojej vôle, vďaka svojej všemohúcnosti. Božia všemohúcnosť naďalej zachováva a podporuje existenciu sveta. Tento svetonázor sa nazýva kreacionizmus (z latinského slova сreаtio, čo znamená „stvorenie“).

Dogma stvorenia posúva ťažisko z prirodzeného do nadprirodzeného. Na rozdiel od starých bohov, ktorí boli akoby príbuzní s prírodou, kresťanský boh stojí nad prírodou, na jej druhej strane. Aktívny tvorivý princíp je akoby stiahnutý z prírody, z kozmu a z človeka a prenesený k Bohu. V stredovekej filozofii teda kozmos nie je sebestačná a večná bytosť, za akú ho považovali mnohí grécki filozofi.

Stredoveká filozofia vstúpila do dejín ľudstva pod názvom scholastika, ktorá oddávna pôsobila ako symbol prázdnej mnohomluvnosti odtrhnutej od reality. Hlavnou charakteristickou črtou scholastiky je, že sa vedome považuje za vedu oddelenú od prírody, od sveta a postavenú do služieb teológie.

Stredoveká scholastika v západnej Európe videla úlohu filozofie vo výklade a formálnom zdôvodnení náboženských dogiem. V 13. storočí teológ (teológ) Tomáš Akvinský (1225-1274) systematizoval katolícku náuku. Ako teoretik duchovnej diktatúry pápežstva Tomáš Akvinský vo svojom systéme prirovnal moc pápeža na Zemi k moci Boha v nebi. Katolícke náboženstvo a teologické učenie F. Akvinského slúžilo ako hlavná ideologická zbraň duchovných i svetských feudálov. 4

V určitých otázkach existovali medzi stredovekými filozofmi vážne rozdiely. V týchto rozdieloch sa zvláštnym spôsobom prejavil boj medzi materialistickými a idealistickými tendenciami. Spor medzi scholastikmi bol o tom, čo tvorí všeobecné pojmy („univerzály“). Takzvaní realisti tvrdili, že všeobecné pojmy existujú v skutočnosti pred vecami, že existujú objektívne, nezávisle od vedomia v mysli Boha. Proti realistom stáli nominalisti, ktorí učili, že všeobecné pojmy sú len pomenovania vecí a že teda existujú „po veciach“ a nemajú samostatnú existenciu. Ich názory prejavovali materialistickú tendenciu vo filozofii stredoveku.

Bolo by nesprávne domnievať sa, že v stredovekej filozofii vládla úplná stagnácia. Po niekoľkých storočiach, počas ktorých hospodárska a sociálna devastácia spôsobená inváziou germánskych kmeňov a zničením Rímskej ríše skutočne brzdila rozvoj kultúry, hospodárskych a tvorivých väzieb a komunikácie medzi národmi, sa v 11.-12. storočia. začína sa postupný vzostup ekonomiky, kultúry a filozofického myslenia, diela starovekých gréckych autorov sa prekladajú do európskych jazykov, rozvíja sa matematika, objavujú sa eseje, v ktorých sa presadzuje myšlienka potreby skúmať nielen podstatu Boha a ľudskú dušu, ale aj podstatu prírody. V rámci stredovekej filozofie začínajú prerážať prvé, aj keď slabé výhonky nového prístupu k svetu.

Stredoveká filozofia je teda charakteristická tým, že mala výrazný náboženský, teocentrický charakter a spolu s tým aj to, že v nej dominovala scholastika. 5

Záver

>

Stredoveká filozofia významne prispela k ďalšiemu rozvoju epistemológie, k vytvoreniu základov prírodných vied a filozofického poznania. XIII storočie - charakteristický znak tohto storočia - pomalý, ale stabilný rast v lone feudalizmu, jeho rozklad, formovanie počiatkov nového kapitalistického systému 6.

Rozvoj komoditno-peňažnej ekonomiky v krajinách západnej Európy spôsobil výrazné oživenie ekonomiky. Zmeny v pracovnoprávnych vzťahoch nevyhnutne spôsobili určité premeny v ideologickej nadstavbe. V dôsledku toho na konci XII storočia. a prvej polovice trinásteho storočia. feudálne mestá sa začínajú snažiť o vytvorenie vlastnej intelektuálnej a kultúrnej atmosféry. Mestská buržoázia sa usiluje o rozvoj mestských škôl, vznik univerzít.

Filozofickým vyjadrením prebudenia tohto života a rozšírenia vedeckého poznania bol prijatý aristotelizmus. Vo filozofii Aristotela sa snažili nájsť nie až tak praktické odporúčania, ktoré by sa dali využiť v hospodárskom a spoločensko-politickom živote. Táto filozofia bola impulzom pre vtedajších vedcov, ktorí boli nútení priznať, že augustinizmus už prestal zodpovedať súčasnej intelektuálnej situácii. Veď augustinizmus vychádzajúci z platónskych tradícií bol namierený proti prírodovednému bádaniu. Augustín tvrdil, že poznanie hmotného sveta neprináša žiaden úžitok, pretože nielenže nezvyšuje ľudské šťastie, ale pohlcuje čas potrebný na rozjímanie o oveľa dôležitejších a vznešenejších predmetoch. Heslo Augustínovej filozofie: "Chcem pochopiť Boha a dušu. A nič viac? Absolútne nič!" 7.

Stredoveký spor o povahu univerzálií výrazne ovplyvnil ďalší vývoj logiky a epistemológie, najmä učenia takých významných moderných filozofov, akými boli Hobbes a Locke. Prvky nominalizmu nachádzame aj u Spinozu a techniku nominalistickej kritiky ontologizmu univerzálií použili Werkley a Hume pri formovaní doktríny subjektívneho idealizmu. Téza realizmu o prítomnosti všeobecných pojmov v ľudskom vedomí následne vytvorila základ idealistického racionalizmu (Leibniz, Descartes) a pozícia o ontologickej nezávislosti univerzálií prešla do nemeckého klasického idealizmu.

Stredoveká filozofia teda významne prispela k ďalšiemu rozvoju epistemológie, keď vyvinula a zdokonalila všetky logicky možné možnosti pre pomer racionálneho, empirického a apriórneho, pomeru, ktorý sa neskôr stal nielen predmetom scholastických sporov, ale aj základ pre formovanie základov prírodných vied a filozofického poznania.

Literatúra.

>

Dejiny filozofie v skratke / Per. z češtiny. I. I. Boguta - M .: Myšlienka, 1991. - 590 s.

Filozofický encyklopedický slovník / Ed.: S.S. Averintsev, E.A. Arab-Ogly, L.F. Iľjičev a ďalší - 2. vyd. – M.: Sov. Encyklopédia, 1989. - 815 s.

Kimelev Yu.A. Filozofia náboženstva: Systematická esej. - M.: Vydavateľstvo "Note Bene", 1998. - 424 s.

Chanyshev A.N. Kurz prednášok z antickej a stredovekej filozofie. -M.: Vyššia škola, 1991. - 603 s.

Borgos Jozef. Tomáš Akvinský - M.: Myšlienka, 1975. - 504 s.

Tomáš Akvinský. Suma teológie (úryvky) // Antológia svetovej filozofie. V 4 zväzkoch / Ed. V.V. Sokolov a ďalší.M .: Myšlienka, 1969. - 1972.

Etienne Gilson "Filozof a teológia" - M.: Gnosis, 1995 (preložené z francúzskeho vydania Etienne Gilson „Filosophe et la théologie- Paríž, 1960)

Učebnica Základy religionistiky / Yu.F. Borunkov, I. N. Yablokov, M. P. Novikov a ďalší; Ed. I. N. Yablokova.- M .: Vyššie. škola, 1994.- 368 s.

1 Kimelev Yu.A. Filozofia náboženstva: Systematická esej. - M.: Vydavateľstvo "Note Bene", 1998. - 424 s.

Filozofia ako zdroj stredoveký filozofia………2 Teocentrizmus je základným princípom filozofia stredovek. 2. Hlavné fázy vývoja stredoveký filozofia a) apologenetika...

Stredoveký filozofia (11)

>Abstrakt >> Filozofia

Akvinského. Hlavné rysy stredoveký filozofia. Stredoveký teologický filozofia nazývaný popredným filozofickým ... ako základný v stredoveký filozofia a teológie. Základné dogmy stredoveký filozofia a teológie boli...

Stredoveký filozofia (5)

>Abstrakt >> Filozofia

nariadenia filozofia stredovek………………….4 s. Zobrazovanie kresťanského a starovekého učenia filozofia o ideológii filozofia stredovek………………………… 5 strán

1. Znaky stredovekej filozofie.

2. Obdobie patristiky (Augustín Aurelius).

3. Scholasticizmus (Tomáš Akvinský).

4. Základné princípy kresťanského svetonázoru.

Stredoveká filozofia je obdobie v dejinách európskej filozofie, ktoré je priamo spojené s kresťanským náboženstvom. Kresťanstvo vzniklo v 1. storočí nášho letopočtu. v Palestíne a potom sa rozšíril po celej Rímskej ríši. Od konca 4. storočia sa stáva dominantným náboženstvom Ríma. To vedie k dramatickým zmenám vo vzťahu medzi náboženstvom a filozofiou. Ak v starovekom Grécku a starom Ríme náboženstvo a filozofia spolu existovali bez toho, aby zasahovali do vzájomnej nezávislosti, potom v stredoveku filozofia upadla do úplnej závislosti od kresťanského náboženstva. Kresťanská cirkev sa v tejto dobe stáva úplným monopolom v oblasti školstva a kultúry. Preto všetok spoločenský, duchovný a vedecký život prebiehal pod priamou a prísnou kontrolou cirkevných vrchností.

Charakteristickým znakom stredovekej filozofie bolo, že všetci filozofi tohto obdobia boli duchovní. Ich hlavnou špecializáciou bola teológia a teológia. A k filozofii sa obrátili len s jediným cieľom, aby s jej pomocou racionálne potvrdili kresťanskú dogmu a kult a posilnili tak pozíciu kresťanstva.

Prvé obdobie vo vývoji stredovekej kresťanskej filozofie bolo definované ako patristika (5-8 storočí). Výraz „patristika“ pochádza zo slova „pater“ – otec, teda svätý otec cirkvi. Hlavnou úlohou, ktorú cirkevní otcovia riešili, bola úloha rozvíjať základy kresťanského svetonázoru.Aby sa tento svetonázor stal prístupným širokej populácii, bolo potrebné buď vytvoriť novú terminológiu, ktorá by odhalila najdôležitejšie ustanovenia tzv. kresťanské náboženstvo, alebo sa spoliehať na existujúce. Na vyriešenie tohto problému sa ideológovia kresťanstva obrátili na filozofiu Platóna a novoplatonizmu, pretože svojou povahou je najbližšie ku kresťanskej viere.

Vynikajúcimi predstaviteľmi patristiky boli Bazil Veľký, Klement Alexandrijský, Tertullianus, Origenes a i. Ale o rozvoj kresťanskej filozofie v epoche patristiky najviac prispeli Augustín Aurélius alebo Blahoslavený (354-430).

Augustín uskutočnil to, čo jeho predchodcovia iba plánovali – urobil z Boha centrum filozofického myslenia. Boh je najvyššia podstata, stvoril svet z ničoho, t.j. nielen poriadok a usporiadanie, ale aj samotná hmota. Boh svet nielen stvoril, ale ho aj neustále uchováva, čo znamená, že proces stvorenia pokračuje.

Augustín vykladá ľudskú dušu v duchu Platónových predstáv. Duša neobsahuje nič hmotné, má len funkciu myslenia, vôle, pamäti, ale nemá nič spoločné s biologickými funkciami. Duša sa od tela líši dokonalosťou. Takéto chápanie existovalo aj v gréckej filozofii, ale Augustín ako prvý tvrdil, že táto dokonalosť pochádza od Boha, že duša je ako Boh a je nesmrteľná. Bol jedným z prvých, ktorí nastolili otázku ľudskej osobnosti. Človek nie je len „Boží služobník“, je to človek spojený s Bohom. Človek je podobou Boha, čo znamená, že môže mať vôľu a nasmerovať ju k viere alebo nevere, k dobru alebo zlu. Zlo je nedostatok dobra, má korene v ľudskej prirodzenosti. Boh nie je zodpovedný za existenciu zla. Boh je najvyššia milosť, láska a dobrota. Po Kristovej mučeníctve dostane každý človek príležitosť na spásu, ak uverí v Boha, odvráti sa od zla a nasmeruje svoju vôľu k dobru.

Augustín Aurelius v súlade s helenistickou filozofiou veril, že zmyslom a zmyslom ľudského života je šťastie. Šťastie možno dosiahnuť len v Bohu. Človek môže prísť k Bohu rozumom (poznaním Boha) alebo vierou, prejavujúcou sa vo vôli človeka. Viera a rozum sa dopĺňajú: "Pochop, že môžeš veriť, ver, že môžeš pochopiť." Ale myseľ je stále nespoľahlivá, náchylná na chyby, takže viera je vyššia ako rozum.

Augustín stál aj pri zrode „filozofie dejín“. Odmieta starodávne chápanie dejín ako večného opakovania, víru historických procesov. Dejiny sú určené božskou prozreteľnosťou, majú zmysel a smerovanie ku konečnému cieľu. Pohybom ku konečnému cieľu je pohyb od „pozemského mesta“ (štátu) k „mestu Božiemu“ (Kristovmu kráľovstvu, ktorému cirkev slúži ako prototyp). Historický pokrok sa prejavuje nárastom ľudí, ktorí sa odvrátili od pohanstva a prišli ku kresťanstvu. Dejiny ľudstva sa skončia druhým príchodom Ježiša Krista, posledným súdom a ustanovením Božieho kráľovstva.

Druhé obdobie vo vývoji stredovekej filozofie sa nazýva scholastika (9.-15. storočie). Pojem „scholastika“ vznikol z latinského slova „schola“ (škola) a znamená školskú výchovnú filozofiu. Všetci tí, čo sa zaoberali vedami a najmä filozofiou, sa vtedy nazývali scholastikmi.

Predstavitelia scholastiky pochopili, že Platónova filozofia, na ktorú nadviazal Augustín Aurelius a väčšina filozofov stredoveku, vedie ku konfrontácii ducha a prírody. A to zase viedlo k vytvoreniu heréz (manichejci, albigenci, valdenčania, katari atď.), ktorí tvrdili, že príroda a ľudské telo sú výtvorom Satana. Teoretické korene heréz videli scholastici v odchýlkach od platonizmu. Ale bolo možné kritizovať veľkého Platóna, spoliehajúc sa na nemenej významnú autoritu. Preto sa scholastici obracajú na Aristotela ako na prvého a najväčšieho kritika Platóna. V dôsledku toho začína upadať vplyv Platónovej filozofie a šíriť sa vplyv Aristotela s jeho jasne vyjadreným postojom realizmu a rozvinutým logickým myslením.

Významnými predstaviteľmi tohto smeru boli Eriugena, Benaventure, Anselm z Cantebrie, Roscelin, Abelard, Albert Veľký a i. Najviac sa však o rozvoj scholastiky zaslúžil Tomáš Akvinský (1225 - 1274).

Celá Thomasova filozofia začína kategóriou „ens“ (skutočné bytie). A táto skutočná bytosť je spôsob, akým je daná človeku v jeho pocitoch. Veci sa môžu zmeniť, ale veci sa nemenia, len nadobudnú iné podoby. Napríklad z vody sa stáva para a ľad. V skutočnosti sú to isté, ale líšia sa vo forme. Z toho vyplýva, že skutočné bytie zahŕňa nasledujúcu vetu: vec je tým, čím je + čím sa môže stať. Veci sa neustále menia, čo znamená, že nie sú úplné, ale všetky veci sú súčasťou niečoho úplného, celku, akejsi konečnej plnosti bytia. Touto konečnou plnosťou bytia je Boh. Boh je konečná realita, jeho sily sú neustále v akcii.

Tomáš Akvinský na základe tohto konceptu bytia jasne oddeľuje oblasti viery a vedy.Úlohou vedy je vysvetľovať zákonitosti sveta (skutočného bytia). Zdrojom poznania sveta nie je účasť na božských predstavách, ale skúsenosť a zmyslové vnímanie. Ľudská myseľ spracováva informácie prijaté prostredníctvom zmyslov a prichádza k pravde. A hoci je zmyslové poznanie objektívne a pravdivé, pokrýva len skutočný fyzický svet. Celá plnosť bytia, t.j. Boha možno spoznať len skrze vieru. Teológia by mala byť štúdiom tohto nadprirodzeného sveta. Filozofia by na druhej strane mala slúžiť ako teológia, ktorá vysvetľuje náboženské dogmy z hľadiska rozumu a logicky vyvracia akékoľvek argumenty proti viere. Tu by mala byť jeho úloha obmedzená.

Na základe rozumu, veril Tomáš Akvinský, možno dokonca dokázať existenciu Boha. Vo svojich dielach podáva päť logických dôkazov existencie Boha.

1. V tomto svete sa všetko hýbe a každú vec uvádza do pohybu niečo iné. Nie je však možné pokračovať v tomto rade do nekonečna, pretože v takom prípade by neexistoval žiadny hlavný hýbateľ, a teda ani to, čo sa ním pohybuje, pretože ďalší sa pohybuje len preto, že sa pohybuje prvým. To určuje nevyhnutnosť existencie prvého motora, ktorým je Boh.

2. Vo svete existuje množstvo prevádzkových príčin. Ale je nemožné, aby niečo bolo účinnou príčinou samého seba, pretože potom by to muselo byť samo pred sebou, čo je absurdné. V takom prípade je potrebné rozpoznať prvú účinnú príčinu, ktorou je Boh.

3 . Tretí dôkaz vyplýva zo vzťahu medzi podmieneným a nevyhnutným. Pri štúdiu reťazca tohto vzťahu sa tiež nedá ísť do nekonečna. Kontingent závisí od nevyhnutného, ktoré má svoju nevyhnutnosť buď v inej nutnosti, alebo v sebe. Nakoniec sa ukáže, že je tu prvá nevyhnutnosť – Boh.

4 .Štvrtým dôkazom sú stupne kvalít, ktoré nasledujú za sebou, ktoré sú všade, vo všetkom, čo existuje, preto musí existovať najvyšší stupeň dokonalosti a opäť je to Boh.

5 .Základom tohto dôkazu je užitočnosť, ktorá sa prejavuje v celej prírode. Všetko, aj zdanlivo náhodné a zbytočné, smeruje k nejakému cieľu, má zmysel, užitočnosť. Preto existuje inteligentná bytosť, ktorá smeruje všetky prírodné veci k cieľu, a tým je Boh.

Tomáš Akvinský, ako nasledovník Aristotela, sa zaujímal nielen o „mesto Božie“, ale aj o „mesto zeme“, stredobodom jeho záujmu boli nielen duchovné, ale aj sociálne problémy. Podobne ako Aristoteles identifikuje spoločnosť a štát. Štát vtedy existuje, aby sa staral o spoločné dobro. Ale rezolútne sa stavia proti sociálnej rovnosti, spoločnosť by mala byť triedna, všetci ľudia by sa mali deliť na majstrov a poddaných. Poddaní musia poslúchať majstrov, pokora je ich hlavnou cnosťou, ako všetci kresťania vo všeobecnosti. Najlepšou formou štátu je monarchia, panovník musí byť vo svojom kráľovstve tým, čím je duša v tele a Bohom vo svete.

Hlavným cieľom a zmyslom ľudskej existencie je dosiahnutie nebeskej blaženosti. Človeka k tomu už nevedie štát, ale cirkev. Úloha cirkvi je vyššia ako úloha štátu, a preto musia byť vládcovia sekulárneho sveta podriadení cirkevným hierarchom, najmä pápežovi.

Kresťanskí teológovia filozofi, ktorí vykonali obrovskú intelektuálnu prácu, vytvorili integrálny náboženský obraz sveta. Tento svetonázor obsiahol väčšinu civilizovaného sveta a mal rozhodujúci vplyv na ďalší vývoj ľudstva. Zvážte hlavné črty kresťanského svetonázoru.

Kreacionizmus a teocentrizmus. Podľa kresťanskej doktríny Boh stvoril svet z „ničoho“, stvoril ho aktom svojej vôle, vďaka svojej všemohúcnosti. Božia všemohúcnosť naďalej podporuje existenciu sveta každým okamihom. Udržiavanie existencie sveta je jeho neustálym tvorením Bohom. Ak by tvorivá sila Boha zanikla, svet by sa okamžite vrátil do neexistencie.

Na rozdiel od starovekých bohov, ktorí boli takmer všetci stotožnení s prírodou, kresťanský Boh stojí nad prírodou, na jej druhej strane, a preto je transcendentným Bohom. Pripisujú sa mu všetky atribúty, ktorými bytím obdarili starovekí filozofi: Boh je večný, nemenný, nesmierny, sebestačný atď. Ale hlavný rozdiel kresťanského Boha je v tom, že napriek tomu je Osobnosťou. Preto Boh nie je len najvyššia bytosť, ale aj najvyššia Myseľ, najvyššia Pravda, najvyššia Láska, najvyššie Dobro a najvyššia Krása.

Antropocentrizmus. Podstata tejto doktríny spočíva v presadzovaní výlučnej úlohy človeka medzi Božími stvoreniami. Podľa Biblie Boh nestvoril človeka spolu so všetkými tvormi, ale v šiesty deň stvorenia na „svoj obraz a podobu“. Z toho vyplýva záver, že človek je korunou stvorenia, je stredom vesmíru a konečným cieľom stvorenia.

Aké sú vlastne vlastnosti Boha, ktoré tvoria podstatu ľudskej osoby? Je jasné, že človek navonok nemá s Bohom nič spoločné. Božské vlastnosti človeka sú uzavreté v duchovnej sfére - to je myseľ, svedomie a vôľa. Človeku, podobne ako Bohu, je daná schopnosť myslieť, rozlišovať dobro a zlo, prežívať. Slobodná vôľa umožňuje človeku rozhodnúť sa v prospech dobra alebo zla. Prví ľudia (Adam a Eva) urobili túto voľbu neúspešne. Vybrali si zlo a tým spáchali pád. Odteraz sa povaha človeka ukázala ako skazená, neustále je ovplyvnený pádom. Človek nie je schopný vlastnou silou prekonať svoje hriešne sklony. Neustále potrebuje Božiu pomoc, pôsobenie Božej milosti. Túto pomoc môžete získať iba v Kristovej cirkvi, ktorá je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

prozreteľnosť. Svet sa nevyvíja sám od seba, ale podľa Božej prozreteľnosti. Božia prozreteľnosť zasahuje do celého okolitého sveta a dáva prírodným a spoločenským procesom zmysluplný a cieľavedomý charakter. Vo filozofii dejín prozreteľnosť tvrdí, že Boží plán predurčuje dejiny ľudí, preráža všetky historické udalosti a fakty. Zostáva na ľuďoch, aby buď prispeli k uskutočneniu tohto plánu, a tým pracovali na spáse sveta a človeka, alebo sa mu postavili, za čo Boh ľudí vystavuje rôznym trestom.

Eschatologizmus. K akému cieľu smeruje beh ľudských dejín? Konečným cieľom historického procesu je Božie kráľovstvo. Kresťanskí teológovia vykresľujú toto kráľovstvo ako skutočný, krásny, dokonalý svet, v ktorom bude človek v úplnom spojení s Bohom.

Kedy ľudstvo dosiahne tento cieľ? Potom, keď príde koniec sveta, druhý príchod Ježiša Krista, vzkriesenie mŕtvych a posledný súd sa uskutoční. Iba tí, ktorí dostanú odpustenie od Boha, budú mať večný život v Božom kráľovstve.

Ako môže byť človek spasený a dosiahnuť Kristovo kráľovstvo? Podľa kresťanskej doktríny bol človek aj vo svojom pôvodnom, predhriešnom stave úplne závislý od Boha, bol s ním v úplnej jednote. Podstata pádu do hriechu spočíva práve v tom, že človek oddelený od Boha, chcel sa Bohu rovnať, chcel žiť podľa vlastných zásad a noriem. Keď ľudia stratili kontakt s Bohom, utápajú sa v hriechoch a nerestiach.

Z toho vyplýva, že človek môže byť spasený len jedným spôsobom – návratom k svojmu pôvodnému, predhriešnemu vzhľadu, prostredníctvom nového získania „obrazu a podoby Boha“. A to sa dá dosiahnuť iba vierou a získaním Božej milosti. Milosť sa vylieva len na toho, kto nielen verí v Boha, ale aj prísne plní jeho prikázania, ako aj sviatosti a obrady kresťanskej cirkvi. Viera bez skutkov je mŕtva!

Otázky a úlohy.

1. Aké sú znaky stredovekej filozofie?

2. Opíšte filozofické názory Augustína Avrelsa

3. Charakterizujte filozofické názory Tomáša Akvinského.

4. Čo je podstatou kreacionizmu a teocentrizmu?

5. Čo je to antropocentrizmus?

6. Čo je podstatou prozreteľnosti a eschatológie.

Abstrakt k téme

stredoveká filozofia

stredoveká filozofia

Filozofia stredoveku zahŕňa obdobie od VIII do XIV-XV storočia. Predchádzal tomu čas formácie (I-VIII storočia nášho letopočtu) - obdobie apologetiky a patristiky. Stredoveká filozofia v skutočnosti zahŕňa ranú (IX-XI-XII storočia nl), zrelú (XIII. storočie) a neskorú scholastiku (XIV-XV storočia nl).

Stredoveká filozofia je úzko spätá s náboženstvom. To určuje jeho obsah a smerovanie. Z tohto dôvodu bolo filozofické myslenie teocentrické, pretože Boh bol vyhlásený za jedinú realitu, ktorá určuje všetko, čo v tejto filozofii existuje. Myseľ filozofov v tom čase zamestnávali dve najdôležitejšie myšlienky: myšlienka stvorenia - v ontológii a myšlienka zjavenia - v epistemológii. Závislosť na náboženstve neznamenala pre stredovekú filozofiu jej úplné rozpustenie vždy a všade v náboženskom vedomí. Zároveň po stáročia určovala špecifiká filozofických problémov a spôsoby ich riešenia. Postoj k antickej filozofii v stredoveku bol dvojaký: na jednej strane sa filozofické prvky kresťanstva rozvíjali v rozpore s antickou múdrosťou, no na druhej strane bola antická filozofia veľmi pozitívne prijímaná ako prostriedok poznania Boha, ako filozofické zdôvodnenie dogiem konkrétneho náboženstva. Ukázalo sa, že európska stredoveká filozofia bola úzko spätá s kresťanskou doktrínou („filozofia je služobníkom teológie“) a arabsky hovoriaca stredoveká filozofia bola úzko spätá s islamom.

Medzi ďalšie charakteristické črty vtedajšieho filozofického myslenia vyniká retrospektívnosť a tradicionalizmus, t.j. zaostalosť: čím je text starší, tým je autentickejší, a teda aj pravdivejší. Pre západoeurópsku filozofiu mala Biblia, chápaná ako úplný súbor všetkých možných právd, takúto autentickosť. Stačí odhaliť význam biblických výrokov, aby sme dostali odpovede na všetky otázky.

Odtiaľ pochádza špecifická úloha filozofie – dešifrovať, vysvetľovať posvätné spisy (ktoré sa odohrávali v tzv. „exegetike“). Stredoveký filozof bol vo výbere predmetu skúmania dosť obmedzený: takmer vždy to bol text, slovo (v tomto zmysle je stredoveká filozofia filologická). Symbolika a nejednoznačnosť posvätných textov však podnietili úvahy a naznačovali relatívnu slobodu výkladu. "Niekedy výsledná filozofia presahovala nielen interpretovaný text, ale aj kresťanský svetonázor."

Popri tradicionalizme a retrospektíve patrí k špecifickým črtám stredovekej filozofie didaktika a edukácia, preto nie je náhoda, že filozof bol myslený predovšetkým ako učiteľ. Ale didaktika podnietila rozvoj problémov v logike, lingvistike a teórii poznania. Preto veľký záujem filozofov o diskusiu, o otázky prezentácie materiálu. Filozofia stredoveku bola do istej miery konzervatívna, čo malo negatívne (pomalý rozvoj filozofie) aj pozitívne (sklony k monolitickej, encyklopedickej) dôsledky.

Stredoveká filozofia sa teda vyznačuje chápaním sveta, ako ho vytvorila božská myseľ. Tento svet je človeku pochopiteľný, preňho je nepochopiteľný iba nadpozemský a nekonečný Boh. Počiatočná etapa formovania stredovekej filozofie je spojená s apologetikou a patristikou.

Apologetika je „filozofia“ raného kresťanstva. Apologéti bojovali proti pohanskému náboženstvu, proti bludom heretikov (z gréckeho „apológia“ – ochrana). Boli to však aj prví kresťanskí filozofi, ktorí chceli antickú filozofiu prispôsobiť kresťanstvu. Priamymi teoretickými zdrojmi ranokresťanskej filozofie boli filozofia helenizmu (I-II storočia), najmä myšlienky Filóna Alexandrijského, filozofia stoikov, novoplatonistov. Filón Alexandrijský teda prijal myšlienku loga ako spojenia medzi Bohom a svetom (čo bolo podobné chápaniu úlohy Krista v kresťanskej doktríne ako sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi); vývoj systému hodnôt v súlade s duchom kresťanskej morálky bol vypožičaný od stoikov; Novoplatonici – doktrína Jedného.

Medzi apologétmi sú Justin Martyr, Tatian, Athenogoras a ďalší. Medzi hlavné problémy, ktoré riešila filozofia, apologéti zaradili obranu kresťanskej náuky, zdôvodnenie dogiem kresťanstva a dôkaz nadradenosti kresťanstva nad inými druhmi poznania. Zároveň je zrejmá nejednotnosť ich postavenia vo vzťahu k filozofii. Na jednej strane vyzdvihovali Zjavenie a úplne odmietali filozofiu (tento postoj názorne vyjadril Quintus Tertullianus: „Boží Syn bol ukrižovaný; nehanbíme sa za to, hoci je to hanebné; Syn Boží zomrel – my sme plne ver tomu, lebo je to absurdné“), na druhej strane sa bez toho stále nezaobišli (zmierovacia línia sa prejavila v dielach Klementa Alexandrijského, Origena a i.).

Už v tomto období sa formovali základné princípy náboženského a filozofického myslenia: teocentrizmus, soteriologizmus (orientácia celého ľudského života na „spásu duše“), Božie zjavenie (Boh je nepochopiteľný a zároveň sa zjavuje ľuďom prostredníctvom prorokov a apoštolov Svätého písma). Formulujú sa aj problémy celej nasledujúcej stredovekej filozofie. Je zastúpená v doktríne bytia (predovšetkým vo vývoji myšlienky kreacionizmu - stvorenia sveta Bohom z „ničeho“); v antropológii (v chápaní, že človek je „obrazom a podobou Boha“, no zároveň hriešnou bytosťou); v epistemológii (v myšlienke, že prostredníctvom poznania je možné získať „obraz a podobu Boha“); vo filozofii dejín (cez princíp prozreteľnosti a eschatologizmu - svet sa vyvíja podľa Božej prozreteľnosti a cieľom dejín je smerovanie k Božiemu kráľovstvu).

Do konca III - začiatku IV storočia. Pre cirkev sa stal obzvlášť akútnym kristologický problém, problém spojenia božskej a ľudskej hypostázy v osobe Ježiša Krista. V tejto ére sa kresťanská cirkev stala štátnym náboženstvom Rímskej ríše, preto bolo potrebné kresťanské dogmy nielen formalizovať, ale aj ospravedlniť a vysvetliť veriacim. Vznikla otázka o systematizácii kresťanskej doktríny, o vytvorení ideológie viery. A takúto úlohu riešili filozofi patristického obdobia.

Podľa úlohy v spoločnosti sa patristika delí na systematickú a apologetickú; z hľadiska miesta pôvodu - do gréčtiny (východnej) a latinčiny (západnej). Obsahovo patristika zahŕňa učenie otcov kresťanskej cirkvi storočí II-VII. Grécka patristika zahŕňa diela takých filozofov ako Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor Nysský, Ján Zlatoústy a množstvo ďalších a latinčina – diela pápeža Leva Veľkého, Ambróza, Ilária a iných mysliteľov.

Najvýraznejším predstaviteľom patristického obdobia bol Aurelius Augustine (354-430), ktorého diela „O Božom meste“, „O slobodnej vôli“ mali najsilnejší vplyv na západoeurópsku stredovekú filozofiu. Systematizoval kresťanský svetonázor, prezentoval ho ako holistické a jediné pravdivé učenie, využívajúc princípy platonizmu a novoplatonizmu, prijateľné pre kresťanskú náuku. Vo filozofii Augustína je problém Boha a jeho vzťahu k svetu formulovaný ako hlavný problém filozofickej reflexie a myšlienka Boha ako personifikovaného Absolútna je opodstatnená. Augustín vyvinul koncepciu nepretržitého božského stvorenia, rozvinul myšlienku exemplárstva, podľa ktorej sú veci nedokonalými kópiami božských predstáv.

Čas interpretoval ako Božie stvorenie a zároveň ako mieru pohybu a zmeny, ktorá je vlastná všetkým konkrétnym veciam. Zaujímal sa o problémy argumentácie a etiky. Augustín teda tvrdil, že zlo neodporuje dobru, ale je len nedostatkom dobra, že hriech je produktom slobodnej vôle. Myšlienku nadradenosti viery nad rozumom vyjadril v téze „Verím, aby som porozumel“. Augustín vytvoril doktrínu nadprirodzeného osvetlenia, predložil myšlienku prozreteľnosti v dejinách - jej pohyb smerom k Božiemu kráľovstvu.

Ďalším obdobím vo vývoji stredovekej filozofie je obdobie scholastiky. Pojem „scholastika“ (z gréckeho „škola“, „vedec“) naznačuje, že nejde ani tak o súbor myšlienok, ako skôr o filozofiu a teológiu vyučovanú na stredovekých školách. Scholasticizmus sa vyznačoval kombináciou dogiem kresťanstva s racionalistickým spôsobom ich prezentácie a zdôvodňovania (preto osobitný záujem o formálne logické problémy). Raná scholastika (XI-XII storočia) sa formovala v rozkvete feudalizmu a pápežskej moci. Vyznačuje sa veľkým významom Augustínových myšlienok ako príkladov náboženského filozofovania. Preto, ak hovoríme o ranej scholastike v stredoveku, potom v porovnaní s patristikou filozofického myslenia tohto obdobia je oveľa menšia tvorivá sloboda a originalita, silná príťažlivosť pre formálny výskum. Spojenie s antickou filozofiou síce nebolo prerušené, no stredovekí filozofi o nej čerpali informácie z komentárov mysliteľov éry patristiky, a nie priamo zo štúdia antických textov. Toto obdobie sa jasne odráža vo filozofii Jána Scota Eriugena, pre ktorého bolo dôležité dokázať, že medzi zjavením a rozumom nie je rozpor. Tu však nešlo o hľadanie pravdy rozumom (keďže tá bola daná už v zjavení), ale o vysvetľovanie a dokazovanie tejto pravdy pomocou rozumu. Rozumom je podľa neho ľahšie preniknúť do právd viery, dať náboženskej pravde systematickú formu a tiež vylúčiť kritiku týchto právd samotných. Vo vlastnom zmysle slova scholastická metóda spočíva vo formálno-logickej operácii inferencie. Dialektika, interpretovaná ako logika, sa stáva prvou filozofickou disciplínou.

Filozofi stredoveku verili, že dialektika je pre veriaceho človeka nevyhnutná, pretože mu pomáha posilniť sa vo viere. Viera však musí predchádzať rozumu.

V období ranej scholastiky sa v spore o univerzálie (všeobecné pojmy) prvýkrát objavujú opačné pozície – realizmus a nominalizmus. Realizmus je založený na tvrdení, že spoločné existuje pred a mimo vecí, t.j. všeobecné pojmy majú primárnu, absolútnu a mimozmyslovú existenciu (Anselm z Canterbury, Guillaume z Champeau). Nominalizmus (John Roscelin) popieral ontologickú existenciu všeobecných pojmov a prisudzoval tento status iba jednotlivým objektom. A napokon konceptualizmus zaujal strednú pozíciu (Pierre Abelard).

V tomto štádiu vývoja pôsobila scholastika často ako opozičné hnutie nielen voči jednotlivým heretickým doktrínam, ale aj voči filozofickým myšlienkam zástancov čistej viery (P. Damiani, B. Clairvaux). Týchto najmä rozčuľovali dôkazy o existencii Boha, t.j. racionálne zdôvodnenie jeho existencie XIII. storočie - obdobie zrelej scholastiky. Scholasticizmus sa rozvinul na stredovekých univerzitách, medzi ktorými Paríž zaujímal osobitné miesto. Obrovskú úlohu začal hrať aristotelizmus, ktorý postupne nahradil platónsku filozofiu. Filozofické myšlienky Aristotela sa zároveň interpretovali dvojakým spôsobom: na jednej strane to bola panteistická verzia aristotelizmu, ktorá učila o jedinej neosobnej intelektuálnej duši vo všetkých bytostiach (Sieger z Brabanta). (Panteizmus je filozofická doktrína, ktorá čo najviac približuje pojmy „Boh“ a „príroda“, vychádzajúc zo zduchovnenia prírody a vybavuje ju božskými vlastnosťami). Na druhej strane existuje filozofická a teologická verzia, v ktorej bola Aristotelova ontológia podriadená kresťanským predstavám o osobnom Bohu, osobnej nesmrteľnej duši a stvorenom kozme (Albert Veľký, Tomáš Akvinský).

Tomáš Akvinský (1225-1274) je považovaný za ústrednú postavu scholastickej filozofie v západnej Európe. Hlavnou úlohou, ktorú rieši pri určovaní svojich filozofických postojov, je interpretácia aristotelizmu v kresťansko-katolíckom duchu („O vláde vladárov“, „Súhrn teológie“).

Do tejto doby úloha vedeckého poznania dostatočne vzrástla a už nebolo možné ignorovať jeho vývoj.

Vo filozofii sa už vyvinuli rôzne možnosti riešenia problému vzťahu viery a poznania (náboženstvo a veda; náboženstvo a filozofia) - racionalizácia teológie a jej skutočné podriadenie sa filozofii (P. Abelard, R. Bacon); teória „dvoch právd“ vo svojich dvoch variantoch: jedna z nich pochádza od filozofov školy Chartres a zúžila sa na tvrdenie, že predmety a metódy vedy (filozofia) na jednej strane a náboženstva (teológia) na druhej strane sú odlišné, čo znamená, že medzi nimi nie je rozpor; iná verzia tohto konceptu uvádzala pravidelnosť objavovania sa rozporov medzi pravdami zjavenia a pravdami rozumu.

Tomáš Akvinský vyvinul vlastnú verziu riešenia problému: v spôsobe dosiahnutia pravdy sa veda a náboženstvo navzájom líšia, ale v predmete je tento rozdiel len čiastočný. Podľa jeho názoru existujú pravdy vedy, ktoré priamo nesúvisia s náboženstvom a zároveň nie všetky náboženské dogmy potrebujú racionálne zdôvodnenie (sú nadrozumné a ich pochopenie je nad sily rozumu). Ale množstvo dogiem náboženstva potrebuje ospravedlnenie, pretože to posilňuje vieru človeka v ne. Odtiaľ pochádza princíp súladu viery a rozumu (nepopiera sa však prednosť viery pred rozumom).

Významný úspech dosiahla v 13. storočí scholastická logika (Lambert, Sherwood, Lull, Peter Španielsky a i.). Vytvorenie „najnovšej logiky“ postavilo pred túto vedu úlohu dokazovať nové pravdy, čo sa prejavilo v túžbe mysliteľov doplniť už známu logickú teóriu o logiku objavov. Lull sa pokúsil prezentovať modelovanie myslenia, ktoré od neho vyžadovalo formalizáciu logického konania.

Neskorá scholastika (XIII-XIV storočia) sa vyznačuje nárastom kritického ducha filozofie, ktorý sa prejavil vo vzťahu k tradičným stredovekým témam. Táto kritika bola namierená proti hlavným scholastickým systémom filozofie v stredoveku. John Duns Scotus teda postavil svoje filozofické názory do kontrastu s názormi Tomáša Akvinského, predovšetkým v myšlienkach individualizmu, voluntarizmu, v odmietnutí úplného systému. W. Ockham, N. Orem obhajovali teóriu „duality pravdy“, protikladnú ku konceptu harmónie viery a rozumu. Scholastická filozofia sa blížila k svojmu úpadku a úpadku.

Vyššie išlo najmä o západoeurópsku filozofiu. V tomto období sa filozofia rýchlo rozvíjala aj v krajinách Blízkeho východu a moslimskom Španielsku. Najmä arabská filozofia sa stala spojnicou medzi gréckou filozofiou a následnou etapou európskej filozofie – scholastikou. Arabská filozofia prevzala grécku myšlienku Platóna a novoplatonistov a potom Aristotela. Zameriaval sa na metafyziku a formálnu logiku. Hlavným cieľom arabskej filozofie tohto obdobia bolo zároveň podložiť myšlienky islamu. Medzi prominentných filozofov patria al-Kindi, al-Farabi, Avicenna, Ibn-Rushd (Averroes), al-Ghazali.

S neskorou scholastikou končí stredoveká filozofia, ktorá napriek premene filozofie na „služobníka teológie“ zanechala hlbokú stopu vo vývoji historického a filozofického myslenia, zachovala kontinuitu intelektuálnych schopností vyvinutých antikou, vytvorila pomerne systematizovaný pojmový a terminologický aparát, predstavujúci množstvo nových filozofických problémov.a ich rozhodnutia.

teocentrizmus soteriologizmus zjavenie Boha plato

Literatúra

1. Dejiny filozofie: Západ - Východ - Rusko: V 3 knihách. - M., 1995-1998.
2. Dejiny filozofie v skratke - M., 1981.
3. Mayorov G.G. Formovanie stredovekej filozofie. - M., 1979.
4. Russell B. Dejiny západnej filozofie: V 2 zväzkoch - M., 1993.
5. Reale J., Antiseri D. Západná filozofia: od jej počiatkov po súčasnosť: V 4 zväzkoch - M., 1994-1997.
6. Sokolov V.V. stredoveká filozofia. - M., 1979.
7. Čítanka o dejinách filozofie: Za 2 hodiny - M., 1994.
8. Chanyshev A.N. Kurz prednášok z antickej a stredovekej filozofie. - M., 1991.
9. Shtekel A. Dejiny stredovekej filozofie. - Petrohrad, 1996.

Doučovanie

>

Potrebujete pomôcť s učením témy?

Naši odborníci vám poradia alebo poskytnú doučovacie služby na témy, ktoré vás zaujímajú.
Odoslať žiadosť s uvedením témy práve teraz, aby ste sa dozvedeli o možnosti konzultácie.