Neuveriteľne talentovaný klavirista Emil Gilels, hudobník a virtuóz, muž storočia, dokonalý majster
Sovietska éra je jedným z najväčších a najnovších období v dejinách Ruska, je zvykom ho chváliť, je zvykom kritizovať ho, reagovať nenávisťou či nostalgiou, nie je zvykom byť k nemu len ľahostajný.
Boli to ťažké roky, roky neprerušovaného boja, veľkých úspechov, veľkolepých myšlienok a strašných tragédií, za sedemdesiat rokov sovietsky ľud zažil toľko, čo iné národy za niekoľko storočí nezažili.
V krátkom čase sa z popola občianskej vojny a revolúcie vybudoval nový štát, vytvorila sa bezprecedentná ideológia a ožila nová kultúra. Bol to čas sily, odvahy, neuveriteľnej dynamiky a energie.
Sovietska éra našla svoje stelesnenie aj v hudbe, jedným z „hlásateľov“ jej „zvuku“ bol neuveriteľne talentovaný klavirista Emil Gilels, hudobník a virtuóz, muž storočia, neprekonateľný majster, ktorý svojou hrou pohltil všetko to najlepšie, čo bolo v „sovietskom“ zvuku klasiky.
Každý veľký klavirista, ako každý veľký skladateľ, má svoj vlastný zvuk, charakteristický štýl, ktorý ho odlišuje od všetkých ostatných. Technika, spôsob prevedenia, inšpirácia, virtuozita – všetky tieto vlastnosti vychádzajú z veľkej časti z charakteru klaviristu, jeho životných názorov a preferencií.
„Excentrický“ Glenn Gould videl v hudbe nevýslovne hlboký duchovný začiatok, ktorý sa snažil sprostredkovať poslucháčom. Gyorgy Cziffra, muž najtvrdšieho osudu, akoby bojoval proti nepriazni osudu, hral neskutočne radostne, ľahkovážne, svojou hudbou pomáhal iným nájsť silu znášať životné otrasy.
Alexey Sultanov sa preslávil svojím „pekelným“ výkonom, ktorý prenikol k divákovi až do špiku kostí.
A Emil Gilels – vážny, zdržanlivý, silný muž, stelesňoval hru, ktorá bola prísna, dynamická, odvážna, plná pestrých farieb, hru, ktorá akoby sa stala výzvou žiť a bojovať.
Možno Gilelsova hudba urobila taký silný dojem okrem iného aj pre správanie samotného virtuóza: Emil bol vždy prísny, rezervovaný, absolútne nevzrušený. Zdalo sa, že vedel, že má situáciu úplne pod kontrolou, jeho imidž a jeho hra pôsobili v harmonickom tandeme a na diváka urobili nezmazateľný dojem.
„Milya Gilels je vynikajúce dieťa, pokiaľ ide o jeho vzácne schopnosti. Príroda ho obdarila nádhernými rukami a vzácnym uchom, ktoré je charakteristické pre tých, ktorí sa narodili výlučne pre hru na klavíri, “povedal Ya. I. Tkach o svojom mladom študentovi, keď mal len trinásť rokov.
Emil Gilels bol nielen vynikajúcim virtuózom s takmer najlepšou technikou medzi sovietskymi hudobníkmi, ba dokonca hudobníkmi z celého sveta svojej doby, bol rovnako skvelým hudobníkom, ktorý dokázal prezentovať klasiku svojim prísnym, ale pôsobivým spôsobom.
Gilelsova hra bola stelesnením sovietskej éry – mocná, zdržanlivá, drsná a odvážna, plná dynamiky a vášnivého volania žiť.„Prvá vec, ktorá odlišuje Gilelsa, je mužnosť a silná vôľa v hre. Jeho vystupovaniu je úplne cudzia sentimentalita, maniere, zženštilosť. Umelecké myslenie Gilelsa nepozná exaltovanosť a domýšľavosť. Vo všetkom je prebytok zdravej energie, ktorá sa prirodzene vylieva z jeho povahy... Toto je realistické, život potvrdzujúce umenie, umenie zblízka, energické línie a farby, “hovorí ďalší známy virtuóz Yakov Milshtein. o Emilovom výkone.
Gilelsova hra bola stelesnením sovietskej éry – mocná, zdržanlivá, drsná a odvážna, plná dynamiky a vášnivého volania žiť, tvoriť, tvoriť, hľadať a presadzovať svoje miesto v živote.
Tento štýl vystúpenia nestratil na aktuálnosti ani teraz, keď existuje mnoho hudobných smerov, ktoré sledujú rovnaký efekt. Aj keď sa to môže zdať zvláštne, Gilelsova hra mohla pokojne predčiť moderné techno, RnB, dubstep a iné „energetické“ oblasti hudby práve schopnosťou dať človeku vôľu žiť, vnútornú silu a energiu.
Našťastie Gilelsov odkaz prežil v živých nahrávkach, štúdiových LP platniach, stovkách materiálov prenesených na moderné nosiče a teda dostupný pre tých, ktorí chcú vedieť, ako vyzerá skutočne mužská hudba.
prisluhovač osudu
>Emil Grigorjevič Gilels sa narodil v Odese 6. októbra 1916, keď videl úpadok Ruského impéria, úsvit revolúcie a mierne predvídal sovietsku éru, ktorá mu priniesla celosvetovú slávu.
Emil pochádzal zo židovskej rodiny: otec Gregory bol robotník, matka Esther sa venovala starostlivosti o rodinu a domácnosť. Priatelia aj životopisci Gilelsa si všimli, že dostal pomerne dobrú, ale mimoriadne drsnú výchovu, jeho rodičia boli dosť tvrdí ľudia, čo nepochybne ovplyvnilo charakter hudobníka.
Malý Emil, ktorý čoskoro pocítil vášeň pre hudbu a lásku k javisku, dokonca povzbudzoval deti zo susedných dvorov, aby hrali divadelné predstavenia založené na hrách, ktoré napísal.
Ešte pred ukončením štúdia sa Gilels stal víťazom prvej celoúnijnej súťaže hudobníkovGilelsovým prvým učiteľom hudby bol Ya. I. Tkach, vďaka ktorého lekciám sa Milovi podarilo vo veku 13 rokov predviesť svoj talent na verejnosti a predviesť koncert, ktorý sa skončil standing ovation.
Potom tu bolo Konzervatórium v Odese, kam približne v tých istých rokoch, na rozdiel od úsilia svojho otca, učiteľa hudby, nevstúpil svojhlavý, ktorý tiež žil v Odese.
A legendárny Heinrich Neuhaus pomohol mladému virtuózovi dosiahnuť technickú dokonalosť už v Moskve a tu stojí za zmienku opäť Svyatoslav Richter, pretože napriek všetkým vynikajúcim úspechom Gilelsa Heinrich Gustavovič nazval práve Richtera, „tvrdého“ klaviristu. jeho obľúbený študent.
Na druhej strane, Gilels sám obdivoval jeho talent, keď sa s virtuózom stretol počas štúdií v Odese.
Ešte pred dokončením štúdia sa Gilels preslávil ako inšpirovaný interpret a skvelý hudobník, stal sa víťazom prvej celoúnijnej súťaže hudobníkov a potom sa mu podarilo vyhrať niekoľko prestížnych európskych súťaží. A potom už len sláva, úspech, uznanie a svetlá línia klaviristovho života, ktorá prenikla do celej sovietskej éry.
Manželky a milenky
>Zdalo by sa, že Gilels bol prísny a zdržanlivý, len ťažko dokázal prejaviť svoje city obzvlášť jasne. Jeho životný príbeh je však poznačený svetlými momentmi spojenými so ženami.
Došlo k niekoľkým tragédiám - majsterova prvá manželka, klaviristka Roza Tamarkina, s ktorou ho spojili vojnové roky, keď Gilels veľa vystupoval v ZSSR (vrátane obliehaného Leningradu), zomrela predčasne a opustila hudobníka, ktorý mal neprekročil hranicu tridsiatich rokov, vdovec .
Emil Gilels zomrel v roku 1986, no zostal najtalentovanejším a najuznávanejším hudobníkom v krajineV drsných vojnových rokoch zažil Gilels aj búrlivý románik s Bonyou Girshbergovou, lotyšskou Židovkou, komunistkou, ktorá si dokázala odslúžiť aktívnu politickú prácu a vo fašistických táboroch stratila takmer celú rodinu.
Bonya a Emil sa stretli počas návštevy virtuóza v Kirove, kde emigrantka, ktorá nevedela po rusky, pracovala ako zdravotná sestra v hodnosti poručíka. Vzplanul medzi nimi vrúcny cit, ktorý trval niekoľko rokov a zasiahol nielen týchto dvoch, ale aj väčšinu vtedajších slávnych hudobníkov, prostredníctvom ktorých Emil Bonetovi odovzdával svoje zmyselné a inšpiratívne listy.
Svadba nevyšla – Hirshbergová sa „bála“ klaviristovej tvrdej povahy a nedokázala s ním spojiť svoj život, vydala sa za vojenského chirurga, s ktorým šťastne prežila zvyšok života. A Gilels nemenej šťastne spojil svoj život s poetkou a nadšenou obdivovateľkou svojho talentu Farizet Khutsistovou, ktorá nám dokázala zanechať úžasne systematizovaný archív viac ako 11 tisíc dokumentov o živote Gilelsa.
Emil Gilels zomrel 14. októbra 1986 v Moskve, prežil celú veľkú sovietsku éru od A po Z, ale pravdepodobne našťastie bez toho, aby videl kolaps krajiny. Bol obľúbencom Stalina, Chruščova, Brežneva, najtalentovanejšieho a najuznávanejšieho hudobníka v krajine.
GILELS Emil Grigorievich (19. X 1916 - 14. X 1985)
nar. umenie. ZSSR (1954), laureát štátu. (1946) a Lenin (1962) ceny, Hrdina socialistickej práce (1976)
Emil Grigoryevich nerád poskytoval rozhovory, zriedka hovoril v tlači. Snáď len raz si spomenul na ďaleký odeský čas. "Ako dieťa som veľa nespal. V noci, keď už všetko stíchlo, som spod vankúša vybral otcovo pravítko a začal som dirigovať. Malá tmavá škôlka sa zmenila na oslnivú koncertnú sálu. Orchester zamrzol , Dvíham dirigentskú taktovku, a vzduch sa naplní krásnymi zvukmi, zvuky silnejú a silnejú, forte, fortissimo!
Potom sa však obyčajne pootvorili dvere a vystrašená matka prerušila koncert na najzaujímavejšom mieste; - Už zase mávaš rukami a v noci namiesto spánku ješ? Znova ste sa postavili na rad? Teraz to vráťte a o dve minúty choďte spať! Cez deň som mal aj dôležité veci na práci. Napísal som hru o mužovi, ktorý chce študovať hudbu a stať sa celebritou.
Premiéra tejto hry sa konala vo vchodových dverách nášho domu. Do predstavenia sa zapojili všetky deti z nášho dvora. Scenériu a výzdobu tvorili koberce prepašované z domu. Hral som hlavnú rolu hudobníka a zároveň som dokázal byť prompter.
Moje detské myšlienky boli úplne pohltené hudbou.“
Jeho sen sa splnil možno skôr, ako čakal.
Dojmy očitého svedka: „Vo veľkej sále Moskovského konzervatória, ktorá bola preplnená, vládlo všeobecné vzrušenie, po fantázii Gilelsa na tému „Figarova svadba“ od Mozarta a Liszta vstala celá sála. Cudzinci sa k sebe približovali, vymieňali si nadšené výkriky a dokonca sa púšťali do zúrivých sporov o nedostatočnú, podľa ich mienku, chválu na E. Gilelsa. Pri pohľade na tento bzučiaci, gestikulujúci ľudský roj sa dalo okamžite a neomylne určiť, že sa stala veľká, radostná udalosť. Mladík stál tvárou k publiku a klaňal sa tak pokojne, ako pred minútou sedel za klavírom a vydoloval z neho nezrozumiteľné zvuky. Vo všeobecnosti je najpozoruhodnejšou vlastnosťou vonkajšieho správania virtuóza jeho úplná vyrovnanosť. Nejde o simulovaný pokoj, ale o prirodzený stav diktovaný fyzickým a duševným zdravím a obrovským popovým talentom.
Áno, ukázalo sa, že A. Alschwang mal úplnú pravdu: moskovské publikum, ktoré sa v roku 1933 zúčastnilo konkurzov na celozväzovú súťaž, bolo svedkom zrodu jednej z popredných osobností scénického umenia 20. storočia.
Budúci víťaz súťaže prišiel do Moskvy z Odesy, kde vo veku 13 rokov mal svoj prvý samostatný koncert. Učiteľ ešte mladého klaviristu Ya. I. Tkacha bol pri hodnotení schopností svojho miláčika mimoriadne vnímavý: "Milya Gilels je výnimočné dieťa, pokiaľ ide o jeho vzácne schopnosti. Príroda ho obdarila nádhernými rukami a vzácnym uchom, ktoré je typické pre tých, ktorí sa narodili výlučne pre hru na klavíri.“ Naozaj tak; narodil sa ako klavirista. A v budúcnosti bola opakovane zaznamenaná úžasná organickosť jeho hry, akási vnútorná jednota s klávesnicou, s nástrojom. To všetko si vyžadovalo starostlivý prístup, tvrdú prácu pod vedením skúseného učiteľa. Takýmto učiteľom Gilelsa na konzervatóriu v Odese sa stal B. M. Reingbald. Oveľa neskôr vynikajúci umelec napísal: „... spravodlivosť odo mňa vyžaduje, aby som povedal, že Berta Michajlovna bola mojou skutočnou hudobnou vychovávateľkou... vyzdvihla vaše najlepšie vlastnosti.
Samozrejme, ako každý veľký umelec, aj Gilels sa rokmi rozvíjal, obohacoval svoj vnútorný svet a otváral stále nové a nové stránky hudobnej pokladnice pre seba i pre ľudí. Už na prahu zrelosti bol však umelecky mimoriadne integrálnou povahou. „Som absolútne presvedčený,“ povedal J. Flier, gratulujúc svojmu kolegovi k 60. narodeninám, „že Gilels bol ako 16-ročný klavirista svetovej triedy. Len ako fantastický virtuóz, ktorý sa „pozeral“ (alebo skôr „počúval“) úžasný hudobník v ňom... Gilelsovo umenie už v mladosti bolo vzácnym spojením umeleckej inteligencie, tvorivej predstavivosti, prirodzeného klaviristu, vynikajúceho zmyslu pre formu a štýl... Pre mňa interpretačná cesta Emila Grigorievič je jediný monolit.“
Napriek prekvapivému začiatku pokračoval Gilelsov výtvarný vývoj celkovo zásadne dôsledne. Významnú úlohu v tomto procese zohrali roky zdokonaľovania u G. G. Neuhausa na Vysokej škole umeleckej excelentnosti (súčasná asistentská stáž-stáž) Moskovského konzervatória (1935-1938).V tomto období prišla svetová sláva mladému klaviristovi . Po druhej cene Viedenskej súťaže (1936) triumfálne víťazstvo na medzinárodnej súťaži pomenovanej po E. Isai v Bruseli (1938). Odvtedy - desaťročia neúnavnej koncertnej činnosti po celom svete, ktorá priviedla Gilelsa k počtu najväčších klaviristov našej doby.
Je mimoriadne ťažké stručne charakterizovať najodhaľujúce črty tvorivého obrazu veľkého a mnohostranného umelca (konkrétne Gilels je taký). Do veľkej miery platí jeden zo Spinozových jemných paradoxov: "Definovať znamená obmedzovať." Napriek tomu možno súhlasiť s J. Milsteinom, keď píše: "Prvá vec, ktorá Gilelsa odlišuje, je mužnosť a odhodlaná intenzita hry. Jeho výkon je úplne cudzí sentimentálnosti, manierom a zženštilosti. ale aj v pochmúrnosti, melancholických epizód, vždy má niekoľko krutých a zámerne zdržanlivých Gilelsovo umelecké myslenie nepozná povýšenosť a domýšľavosť. Vo všetkom človek cíti nadbytok zdravej energie, ktorá sa prirodzene vylieva z jeho povahy... Toto je realistické, život potvrdzujúce umenie, umenie zblízka, energické línie a farby“.
Vyššie uvedené postrehy sa vzťahujú na rok 1948, keď mal umelec za sebou nielen bystrú mladosť, ale aj drsné roky vojny, vystúpenia pred frontovými vojakmi v obliehanom Leningrade a prvé zahraničné zájazdy. Takmer o desať rokov neskôr G. Kogan akosi pokračuje v citovanej pasáži: "Gilels je celý pozemský, celý na zemi. Nezastaviteľná sila života sa víťazne raduje z hry klaviristu, špliecha mu spod prstov, nasýti sálu elektrina: zdá sa, že publikum omladzuje, oči im žiaria ", krv koluje rýchlejšie v žilách. Živlom umelca sú mohutné dynamické výrastky, hudba je odvážna a mohutná. Klavír znie mimoriadne hutne, masívne," závažne "" .
Už polovica 50. rokov bola časom celosvetového uznania umelca, ktorý ako jeden z prvých reprezentoval sovietske pianistické umenie na javiskách mnohých krajín vrátane Spojených štátov amerických.
A na záver ešte jedna charakteristika, ktorá posilňuje tie predchádzajúce. I. Popov v roku 1970 napísal: "Z hľadiska emocionálnej plnosti, z hľadiska imperatívnosti hudobnej reči sa jeho tvorivý štýl podobá interpretácii hudobných diel najväčších dirigentov našej doby. Nič vonkajšie, žiadne zvukové rampy, žiadne zámerné efekty, všednosti.Každá fráza znie žiarivo, pôsobivo.Všetky detaily sú vytvarované a zároveň všetky korelujú s celkom, slúžia na odhalenie hlavnej hudobno-dramatickej koncepcie skladby... Výkon klaviristu koncepty sú vždy úžasne jednoduché, ale toto je tá najvyššia jednoduchosť, ktorá je diametrálne odlišná od primitívnosti a je jej protipólom.. V umení nie je nič ťažšie, ako dosiahnuť túto vysokú jednoduchosť, tieto vrcholy majstrovstva, z ktorých sa otvárajú bezhraničné figuratívne vzdialenosti hore. Zdalo by sa teda, že Gilelsovo umelecké krédo za tie roky neprešlo žiadnymi výraznými zmenami. Nie, k takémuto záveru povedie len povrchný pohľad. Všetky spomenuté znaky skutočne tvorili základ umeleckých stavieb klaviristu. A je celkom prirodzené, že si právom získal povesť skvelého interpreta Beethovenových diel. Prečítaj si ešte raz vyššie uvedené výroky a bude ti jasné, ako všeobecná orientácia Gilelsovho umenia korešponduje s obsahom mnohých Beethovenových diel, a najmä jeho piatich klavírnych koncertov, ktorých interpretácia sa stala jedným z najvýraznejších počinov. zrelých Gilels. Dlhá cesta viedla umelca k Beethovenovým cyklom, na ktorých si osvojil všetky druhy repertoárových oblastí – od virtuozity Lisztových fantázií a rapsódií až po hlbokú koncentráciu Schuberta či Brahmsa.
Kritici Gilels priniesli veľa problémov. Po zapísaní klaviristu do radov vynikajúcich „beethovenistov“ niekedy vylúčili z Gilelsových „domén“ napríklad Mozarta. Neskôr najnadšenejšie ohlasy vyvolali umelcove Mozartove programy. To isté s Chopinom. Jeden recenzent v roku 1972 poznamenal, že bolo jednoducho ťažké rozpoznať „zhromaždených a disciplinovaných Gilels“, keď bol „v stave extatického šialenstva“ pri hraní Chopinovej Prvej balady. Sám Gilels si raz všimol, že miluje „odolnosť materiálu“. A vždy sa z toho dostal.
Repertoár klaviristu je, samozrejme, obrovský a nemožno sa tu ani len stručne dotknúť všetkých jeho aspektov. Napriek tomu treba poukázať na Gilelsov zvláštny záujem o ruskú klasiku. Každý pozná skutočne štandardnú interpretáciu Čajkovského Prvého koncertu. Gilels však pôsobil ako presvedčený propagátor dvoch ďalších koncertov veľkého skladateľa. Mimoriadne významná je úloha umelca aj pri „rehabilitácii“ Medtnerovho klavírneho odkazu. Len ťažko možno zveličovať Gilelsov prínos aj sovietskej hudbe. V jeho Programoch nájdeme zásadné diela D. Šostakoviča, A. Chačaturjana, D. Kabalevského, M. Weinberga, A. Babadžajana a, samozrejme, S. Prokofieva. Prvýkrát zaznela Ôsma sonáta S. Prokofieva v podaní Gilelsa.
Gilelsove umelecké, hudobné a spoločenské aktivity sú rôznorodé. V 40. a 50. rokoch 20. storočia venoval značnú pozornosť súbornému prejavu, účinkoval v rôznych inštrumentálnych duetách, triách, spolu s Beethovenovým kvartetom. Dá sa povedať, že umelcove nahrávky na platniach sú označené „značkou kvality“; z tých druhých možno v prvom rade vyzdvihnúť nahrávku všetkých piatich Beethovenových koncertov v sprievode orchestra pod vedením amerického dirigenta D. Sella.
Od roku 1938 Gilels vyučoval na moskovskom konzervatóriu a od roku 1952 bol jeho profesorom. Medzi jeho žiakov patria laureáti medzinárodných súťaží I. Žukov, M. Mdivani a ďalší.
Emil Gilels sa tešil najvyššej autorite v hudobnom svete. Neustále bol pozývaný do poroty najväčších interpretačných súťaží (Paríž, Brusel atď.). Práve on stál na čele klaviristickej poroty prvých štyroch medzinárodných Čajkovského súťaží. Gilels bol zvolený za čestného člena Kráľovskej hudobnej akadémie v Londýne (1967), za čestného profesora na budapeštianskom konzervatóriu (1968) a za čestného akademika Rímskej akadémie „Santa Cecilia“ (1980), získal Zlatú medailu mesto Paríž (1967), belgický Rád Leopolda I. (1968) a mnoho ďalších vysokých ocenení.
Asi pol storočia sa milovníci hudby stretávali s Emilom Gilelsom. Ale sotva by niekto mohol tvrdiť, že už vie všetko v palete úžasného klaviristu. Každý jeho koncert bol objavovaním nových svetov v oblasti umeleckého myslenia. „Medzi našimi umelcami, ktorí sú za zenitom slávy a tvorivej zrelosti,“ napísal G. Shokhman v časopise „Musical Life“, Gilels sa snáď vyznačuje najväčšou dynamikou: v jeho umení sa neustále dejú určité zmeny, a okrem očakávaného „Zaručené názvom a minulými stretnutiami, na koncertoch umelca často narazíte na nečakané a niekedy až ohromujúce dôkazy intenzívneho, dalo by sa povedať, výbušného vnútorného duchovného života umelca.“ Preto by bolo vhodné na záver pripomenúť, ako to platí pre Gilelsa, parafrázujúcu Puškinovu vetu o Rossinim, ktorý bol „večne rovnaký, večne nový“...
L a t.: Delson V. Emil Gilels - M., 1959; Rabinovič D. Portréty klaviristov.-M., 1970; Khentová S. Emil Gilels.- M., 1967; Laureáti Leninovej ceny. So - M., 1970; Hrdosť sovietskej hudby. - M., 1987.
Cit. podľa knihy: Grigoriev L., Platek J. "Moderní klaviristi". Moskva, "sovietsky skladateľ", 1990
Pri kopírovaní materiálov stránok je potrebný aktívny odkaz na!
Jeden z popredných hudobných kritikov raz povedal, že by bolo zbytočné diskutovať o téme – kto je prvý, kto druhý, kto tretí medzi modernými sovietskymi klaviristami. Tento kritik usúdil, že tabuľka tried v umení je viac než pochybná záležitosť; umelecké sympatie a vkus ľudí sú rôzne: niekomu sa môže páčiť taký a taký interpret, iní uprednostnia takého a takého... určia, koho umenie vyvoláva najväčšie verejné pobúrenie, teší sa najviac všeobecný uznanie v širokom okruhu poslucháčov“ (Kogan G.M. Otázky pianizmu.-M., 1968. S. 376.). Takáto formulácia otázky musí byť zjavne uznaná ako jediná správna. Ak, podľa logiky kritika, rozprávanie o interpretoch, ktorých umenie sa niekoľko desaťročí tešilo „najväčšiemu“ uznaniu, vyvolalo „najväčšie verejné pobúrenie“, E. Gilels by mal byť nepochybne menovaný jedným z prvých.
Dielo Gilelsa je právom označované za najvyšší úspech klaviristu 20. storočia. Pripisujú sa tak u nás, kde sa každé stretnutie s umelcom zmenilo na udalosť veľkého kultúrneho rozsahu, ako aj v zahraničí. Svetová tlač sa k tomu opakovane a jednoznačne vyjadrila. „Na svete je veľa talentovaných klaviristov a niekoľko veľkých majstrov, ktorí sa týčia nad každým. Emil Gilels je jedným z nich ... "("Humanita", 1957, 27. júna). „Klavírni titáni ako Gilels sa rodia raz za storočie“ („Mainiti Shimbun“, 1957, 22. október). Toto sú niektoré, zďaleka nie najrozsiahlejšie vyjadrenia zahraničných recenzentov o Gilels...
Ak potrebujete noty pre klavír, vyhľadajte ich v Notestore.
Emil Grigoryevich Gilels sa narodil v Odese. Otec ani matka neboli profesionálni hudobníci, no rodina hudbu milovala. V dome bol klavír a táto okolnosť, ako sa často stáva, zohrala dôležitú úlohu v osude budúceho umelca.
„Ako dieťa som veľa nespal,“ povedal neskôr Gilels. „V noci, keď už bolo všetko ticho, som spod vankúša vytiahol otcove pravítko a začal som dirigovať.
Malá tmavá škôlka sa zmenila na oslnivú koncertnú sálu. Keď som stál na pódiu, cítil som za sebou dych obrovského davu a orchester stál a čakal predo mnou. Dvíham dirigentskú taktovku a vzduchom sa rozliehajú nádherné zvuky. Zvuky sú čoraz hlasnejšie. Forte, fortissimo!
... Potom sa však zvyčajne mierne otvorili dvere a vystrašená matka prerušila koncert na najzaujímavejšom mieste:
- Už zase mávaš rukami a v noci namiesto spánku ješ? Znova ste sa postavili na rad? Teraz to vráť a o dve minúty choď spať!“
Keď mal chlapec asi päť rokov, vzali ho k učiteľovi Odese Music College, Yakov Isaakovich Tkach. Bol to vzdelaný, vzdelaný hudobník, žiak slávneho Raula Pugna. Súdiac podľa spomienok, ktoré sa o ňom zachovali, je erudovaný, čo sa týka rôznych vydaní klavírneho repertoáru. A ešte niečo: zarytý zástanca nemeckej školy etúd. V Tkachu mladý Gilels prešiel mnohými opusmi od Leshgorna, Bertiniho, Moshkovského; to položilo najsilnejší základ jeho techniky. Tkáč bol v štúdiách prísny a náročný; Gilels bol od samého začiatku zvyknutý na prácu – pravidelnú, dobre organizovanú, nepoznajúc žiadne ústupky či odpustky.
„Pamätám si svoje prvé vystúpenie,“ pokračoval Gilels, „ako sedemročný študent hudobnej školy v Odese som vyšiel na pódium, aby som zahral Mozartovu sonátu C dur. Rodičia a učitelia sedeli vzadu v vážnom očakávaní. Na školský koncert prišiel slávny skladateľ Grechaninov. Všetci držali v rukách skutočné tlačené programy. Na programe, ktorý som videl prvýkrát v živote, bolo vytlačené: „Mozartova sonáta Španielčina. Mile Gilels. Rozhodol som sa, že "sp." - znamená to španielsky a bol som veľmi prekvapený. Skončil som s hraním. Klavír bol hneď vedľa okna. Na strom za oknom prileteli krásne vtáky. Zabudol som, že toto je štádium, začal som sa na vtáky pozerať s veľkým záujmom. Potom ma oslovili a potichu mi ponúkli, že čo najskôr odídu z pódia. Neochotne som odišiel a pozrel sa von oknom. Takto skončilo moje prvé vystúpenie. (Gilels E.G. Moje sny sa splnili!//Hudobný život. 1986. č. 19. S. 17.).
Vo veku 13 rokov vstupuje Gilels do triedy Berty Mikhailovny Reingbaldovej. Tu si prehrá obrovské množstvo hudby, naučí sa veľa nového – a to nielen v oblasti klavírnej literatúry, ale aj v iných žánroch: opera, symfónia. Reingbald zavedie mladého muža do kruhov odeskej inteligencie, zoznámi ho s množstvom zaujímavých ľudí. Láska k divadlu prichádza, ku knihám - Gogoľ, O "Henry, Dostojevskij; duchovný život mladého hudobníka je rok od roku bohatší, bohatší, pestrejší. Muž veľkej vnútornej kultúry, jeden z najlepších učiteľov, ktorí pôsobili v tých rokoch na Konzervatóriu v Odese, Reingbald Svojmu študentovi veľmi pomohla, priblížila mu to, čo najviac potreboval, a čo je najdôležitejšie, pripútala sa k nemu celým srdcom, nebolo by prehnané povedať, že ani predtým, ani potom Stretla sa s ňou študent Gilels taký postoj k sebe samému... Navždy si zachoval pocit hlbokej vďačnosti voči Reingbaldovi.
A čoskoro mu prišla sláva. Prišiel rok 1933, v hlavnom meste bola vyhlásená Prvá celozväzová súťaž interpretov. Gilels sa pri odchode do Moskvy príliš nespoliehal na šťastie. To, čo sa stalo, bolo pre neho, pre Reingbalda a pre všetkých ostatných úplným prekvapením. Jeden z biografov klaviristu, ktorý sa vracia do dávnych čias Gilelsovho súťažného debutu, vykresľuje nasledujúci obraz:
„Výskyt zachmúreného mladého muža na pódiu zostal nepovšimnutý.
Obchodne pristúpil ku klavíru, zdvihol ruky, zaváhal a tvrdošijne našpúlil pery a začal hrať.
Sála mala obavy. Nastalo také ticho, že sa zdalo, že ľudia sú nehybní. Oči sa obrátili na javisko. A odtiaľ prišiel mohutný prúd, zachytávajúci poslucháčov a nútiacich ich poslúchať interpreta. Napätie rástlo. Tejto sile sa nedalo odolať a po záverečných zvukoch Figarovej svadby sa všetci vrhli na pódium. Pravidlá boli porušené. Publikum tlieskalo. Porota zatlieskala. Cudzinci zdieľali svoje potešenie medzi sebou. Mnohí mali v očiach slzy radosti.
A iba jedna osoba stála pokojne a pokojne, hoci ho všetko znepokojovalo - bol to samotný umelec. (Khentova S. Emil Gilels. - M., 1967. S. 6.).
Úspech bol úplný a bezpodmienečný. Dojem zo stretnutia s tínedžerom z Odesy pripomínal, ako sa vtedy hovorilo, dojem vybuchujúcej bomby. Noviny boli plné jeho fotografií, rozhlas o ňom šíril správy do všetkých kútov vlasti. A potom povedz: prvý klavirista, ktorý vyhral najprv v histórii krajinskej súťaže tvorivej mládeže. Tým sa však Gilelsove triumfy neskončili. Prešli ďalšie tri roky - a má druhú cenu na Medzinárodnej súťaži vo Viedni. Potom - zlatá medaila na najťažšej súťaži v Bruseli (1938). Súčasná generácia interpretov je zvyknutá na časté súťažné súboje, teraz už neprekvapíte laureátskymi korunami, titulmi, vavrínovými vencami rôznych zásluh. Pred vojnou to bolo iné. Uskutočnilo sa menej súťaží, víťazstvá znamenali viac.
V biografiách významných umelcov sa často zdôrazňuje jeden znak, neustály vývoj v kreativite, nezastaviteľný pohyb vpred. Talent nižšieho rangu sa skôr či neskôr zafixuje v určitých míľnikoch, na žiadnom z nich dlho nezostane talent veľkého rozsahu. „Životopis Gilelsa ... - raz napísal G. G. Neuhaus, ktorý dohliadal na štúdium mladého muža na škole excelentnosti na Moskovskom konzervatóriu (1935-1938), - je pozoruhodný svojou stabilnou a konzistentnou líniou rastu a rozvoja. Mnohí, dokonca aj veľmi talentovaní klaviristi, uviaznu v určitom bode, za ktorým už neexistuje žiadny konkrétny pohyb (pohyb nahor!) Opak je s Gilelsom. Z roka na rok, z koncertu na koncert, jeho výkon prekvitá, obohacuje, zlepšuje“ (Neigauz G. G. Umenie Emila Gilelsa // Úvahy, spomienky, denníky. S. 267.).
Tak to bolo na začiatku Gilelsovej umeleckej cesty, to isté sa zachovalo aj v budúcnosti – až do poslednej etapy jeho činnosti. Na tom, mimochodom, je potrebné zastaviť sa najmä, zvážiť to podrobnejšie. Po prvé, je to samo o sebe mimoriadne zaujímavé. Po druhé, je relatívne menej pokrytý v tlači ako predchádzajúce. Hudobná kritika, predtým tak pozorná voči Gilelsovi, koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov nezdalo sa, že drží krok s umeleckým vývojom klaviristu.
Čo bolo teda preňho v tomto období charakteristické? To, čo nachádza svoje najkompletnejšie vyjadrenie v tomto termíne koncepčnosť. Mimoriadne jasná identifikácia umeleckého a myšlienkového konceptu v predvedenom diele: jeho „podtext“, vedúca obrazná a poetická myšlienka. Primát vnútorného pred vonkajším, zmysluplného nad technicky formálnym v procese tvorby hudby. Nie je žiadnym tajomstvom, že koncepčnosť v pravom zmysle slova – tá, ktorú mal Goethe na mysli, keď tvrdil, že všetky v umeleckom diele je v konečnom dôsledku determinovaná hĺbkou a duchovnou hodnotou konceptu – pomerne zriedkavým javom v hudobnom prejave. Prísne vzaté, charakteristické len pre výdobytky najvyššieho rádu - ako je dielo Gilelsa, v ktorom všade, od klavírneho koncertu až po miniatúru na jeden a pol až dve minúty zvuku, sa objavuje vážna, priestranná, psychologicky zhustená interpretačná myšlienka. je v popredí.
Raz Gilels predviedol vynikajúce koncerty; jeho hra ohromila a zaujala technickou silou; povedať pravdu hmotné tu citeľne prevládalo nad duchovným. Čo bolo, bolo. Následné stretnutia s ním by som chcel pripísať skôr konverzácii o hudbe. Rozhovory s majstrom, ktorý je múdry s bohatými skúsenosťami s výkonom činnosti, sú obohatené o dlhoročné umelecké úvahy, ktoré sa rokmi stále viac komplikovali, čo v konečnom dôsledku dalo osobitnú váhu jeho výrokom a úsudkom ako interpreta. S najväčšou pravdepodobnosťou mali umelcove city ďaleko od spontánnosti a priamočiarej otvorenosti (v citových odhaleniach bol však vždy stručný a zdržanlivý); ale mali kapacitu a bohatú škálu podtextov a skrytú, akoby stlačenú vnútornú silu.
Bolo to cítiť takmer v každom vydaní Gilelsovho rozsiahleho repertoáru. Ale emocionálny svet klaviristu možno najjasnejšie vidieť v jeho Mozartovi. Na rozdiel od ľahkosti, ladnosti, bezstarostnej hravosti, koketnej ladnosti a iných doplnkov „galantného štýlu“, ktorý sa udomácnil pri interpretácii Mozartových skladieb, dominovalo v Gilelsových verziách týchto skladieb niečo nesmierne vážnejšie a významnejšie. Tiché, ale veľmi zrozumiteľné, málo zreteľné klaviristické napomenutie; spomalené, miestami dôrazne pomalé tempá (túto techniku, mimochodom, používal klavirista čoraz efektívnejšie); majestátny, sebavedomý, presýtený veľkou dôstojnosťou vystupujúcich spôsobov - v dôsledku toho všeobecný tón nie je celkom obvyklý, ako sa hovorí, pre tradičnú interpretáciu: emocionálne a psychologické napätie, elektrifikácia, duchovná koncentrácia ... „Možno nás história klame : je Mozart - je to rokoko? - napísala zahraničná tlač, nie bez pompéznosti, po vystúpeniach Gilelsa v domovine veľkého skladateľa - Možno venujeme príliš veľa pozornosti kostýmom, kulisám, šperkom a účesom? Emil Gilels nás prinútil premýšľať o mnohých tradičných a známych veciach“ (Schumann Karl. Juhonemecké noviny. 1970. 31. januára). Vskutku, Gilelsov Mozart – či už ide o dvadsiaty siedmy alebo dvadsiaty ôsmy klavírny koncert, tretiu alebo ôsmu sonátu, fantasy d-mol alebo variácie F-dur na tému od Paisiella (Diela najčastejšie uvádzané na Gilelsovom Mozartovom plagáte v sedemdesiatych rokoch.)- neprebudil najmenšiu asociáciu s umeleckými hodnotami a la Lancre, Boucher a tak ďalej. Klaviristova vízia zvukovej poetiky autora Requiem bola podobná tomu, čo kedysi inšpirovalo Augusta Rodina, autora známeho sochárskeho portrétu skladateľa: rovnaký dôraz na Mozartovu introspekciu, Mozartov konflikt a drámu, niekedy skrytý za očarujúci úsmev, Mozartov skrytý smútok.
Takáto duchovná dispozícia, „tonalita“ pocitov bola Gilelsovi vo všeobecnosti blízka. Ako každý hlavný, neštandardne cítiaci umelec, mal môj emocionálne zafarbenie, ktoré dodalo zvukovým obrazom, ktoré vytvoril, charakteristické, individuálne-osobné zafarbenie. V tomto sfarbení sa v priebehu rokov stále jasnejšie skĺzli prísne, súmrakom tmavé tóny, prísnosť a mužnosť sa stávali čoraz zreteľnejšími, prebúdzali nejasné reminiscencie – ak budeme pokračovať v analógiách s výtvarným umením – spojené s dielami starých španielskych majstrov, maliari škôl Morales, Ribalta, Ribera. , Velazquez... (Jeden zo zahraničných kritikov raz vyslovil názor, že „v hre klaviristu vždy cítiť niečo z la grande tristezza – veľký smútok, ako tento pocit nazval Dante. “) Takými sú napríklad Gilelsa Tretieho a Štvrtý klavírny koncert od Beethovena, jeho vlastné sonáty, Dvanásta a Dvadsiata šiesta, „Pathétique“ a „Appassionata“, „Lunar“ a Dvadsiata siedma; také sú balady, op. 10 a Fantázia, op. 116 Brahms, inštrumentálne texty Schuberta a Griega, hry Medtnera, Rachmaninova a mnoho ďalších. Diela, ktoré umelca sprevádzali významnou časťou jeho tvorivej biografie, jasne demonštrovali metamorfózy, ktoré sa v priebehu rokov udiali v Gilelsovom poetickom svetonázore; niekedy sa zdalo, že na ich stránky padol smutný odraz ...
Javiskový štýl umelca, štýl „neskorého“ Gilelsa, tiež časom prešiel zmenami. Vráťme sa napríklad k starým kritickým správam, pripomeňme si, čo mal klavirista kedysi - v mladosti. Podľa svedectva tých, ktorí ho počuli, došlo k „murovaniu širokých a pevných konštrukcií“, došlo k „matematicky overenému silnému oceľovému úderu“ v kombinácii s „elementárnou silou a ohromujúcim tlakom“; bola to hra „pravého klavírneho atléta“, „jasavá dynamika virtuózneho festivalu“ (G. Kogan, A. Alschwang, M. Grinberg atď.). Potom prišlo niečo iné. „Oceľ“ Gilelsovho úderu prstom bola čoraz menej nápadná, „spontánnosť“ sa začala čoraz prísnejšie kontrolovať, umelec sa čoraz viac vzďaľoval od klavírneho „atletizmu“. Áno, a výraz „jubilácia“ sa stal možno nie najvhodnejším na definovanie jeho umenia. Niektoré bravúrne, virtuózne kúsky zneli skôr ako Gilels antivirtuozita- napríklad Lisztova Druhá rapsódia, alebo slávna g mol op. 23, predohru Rachmaninova alebo Schumannovu Toccatu (všetky tieto často uvádzal Emil Grigorievich na svojich clavirabendoch v polovici a koncom sedemdesiatych rokov). Pompézna s obrovským počtom návštevníkov koncertov, v Gilelsovom podaní sa ukázalo, že táto hudba nemá ani tieň pianistickej temperamentnej, popovej drzosti. Jeho hra tu – ako aj inde – pôsobila vo farbách trochu tlmene, bola technicky elegantná; pohyb bol zámerne zdržanlivý, rýchlosti boli umiernené - to všetko umožnilo vychutnať si zvuk klaviristu, mimoriadne krásny a dokonalý.
Pozornosť verejnosti v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa čoraz viac upierala na Gilelsove klavirabendy k pomalým, koncentrovaným, hĺbkovým epizódam jeho diel, k hudbe presiaknutej úvahami, rozjímaním a filozofickým ponorom do seba. Poslucháč tu zažil azda najvzrušujúcejšie pocity: on jednoznačne bdelý Videl som živé, otvorené, intenzívne pulzovanie hudobnej myšlienky interpreta. Bolo možné vidieť „bitie“ tejto myšlienky, jej rozvinutie v zvukovom priestore a čase. Niečo podobné by sa zrejme dalo zažiť pri sledovaní práce umelca v jeho ateliéri, pri pohľade na sochára premieňajúceho dlátom blok mramoru na expresívny sochársky portrét. Gilels zapojil publikum do samotného procesu vyrezávania zvukového obrazu a nútil ich cítiť spolu so sebou najjemnejšie a najkomplexnejšie peripetie tohto procesu. Tu je jeden z najcharakteristickejších znakov jeho výkonu. „Byť nielen svedkom, ale aj účastníkom tohto výnimočného sviatku, ktorý sa nazýva tvorivým zážitkom, inšpiráciou pre umelca – čo môže dať divákovi väčšie duchovné potešenie? (Zakhava B.E. Zručnosť herca a režiséra. - M., 1937. S. 19.)- povedal slávny sovietsky režisér a divadelná osobnosť B. Zakhava. Či už divákovi, návštevníkovi koncertnej sály – nie je všetko jedno? Byť spolupáchateľom sviatku Gilelsových tvorivých postrehov znamenalo zažiť skutočne vysoké duchovné radosti.
A ešte o jednej veci v pianizme „neskorého“ Gilelsa. Jeho zvukové plátna - to bola samotná celistvosť, kompaktnosť, vnútorná jednota. Zároveň nebolo možné nevenovať pozornosť jemnému, skutočne šperkovému oblečeniu „maličkostí“. Gilels bol vždy známy prvými (monolitickými formami); v druhom dosiahol veľkú zručnosť práve v posledných jeden a pol až dvoch desaťročiach.
Jeho melodické reliéfy a kontúry sa vyznačovali zvláštnym filigránskym spracovaním. Každá intonácia bola elegantne a presne načrtnutá, mimoriadne ostrá v okrajoch, verejnosti jasne „viditeľná“. Najmenší motív ohyby, bunky, odkazy - všetko bolo preniknuté expresivitou. „Už spôsob, akým Gilels prezentoval túto prvú frázu, stačí na to, aby sa zaradil medzi najväčších klaviristov našej doby,“ napísal jeden zo zahraničných kritikov. Ide o úvodnú frázu jednej z Mozartových sonát, ktorú klavirista hral v Salzburgu v roku 1970; z rovnakého dôvodu sa recenzent mohol odvolávať na frázy v ktoromkoľvek z diel, ktoré sa vtedy objavili v zozname vykonanom Gilelsom.
Je známe, že každý väčší koncertný interpret intonuje hudbu po svojom. Igumnov a Feinberg, Goldenweiser a Neuhaus, Oborin a Ginzburg „vyslovovali“ hudobný text rôznymi spôsobmi. Intonačný štýl klaviristu Gilelsa bol niekedy spájaný s jeho osobitou a charakteristickou hovorovou rečou: lakomosť a presnosť pri výbere výrazového materiálu, lakonický štýl, ignorovanie vonkajších krás; v každom slove - váha, význam, kategorickosť, vôľa ...
Každý, kto stihol navštíviť posledné vystúpenia Gilels, si ich určite navždy zapamätá. „Symfonické štúdie“ a Štyri skladby, op. 32 Schumann, Fantázie, op. 116 a Brahmsove Variácie na Paganiniho tému, Pieseň bez slov As dur („Duet“) a Etuda a mol od Mendelssohna, Päť prelúdií op. 74 a Skrjabinova Tretia sonáta, Beethovenova 29. sonáta a Prokofievova Tretia – to všetko sa pravdepodobne nevymaže z pamäti tých, ktorí počuli Emila Grigorieviča začiatkom osemdesiatych rokov.
Pri pohľade na uvedený zoznam nie je možné nevšimnúť si, že Gilels napriek svojmu veľmi strednému veku zaradil do svojich programov mimoriadne ťažké skladby - iba Brahmsove „Variácie“ niečo stoja. Alebo Beethovenovu dvadsaťdeviatku... Ale mohol by si, ako sa hovorí, uľahčiť život tým, že zahrá niečo jednoduchšie, nie také zodpovedné, technicky menej riskantné. Ale po prvé, v tvorivých veciach si nikdy nič neuľahčoval; nebolo to v jeho pravidlách. A po druhé: Gilels bol veľmi hrdý; v čase ich triumfov – ešte viac. Pre neho bolo zrejme dôležité ukázať a dokázať, že jeho vynikajúca klaviristická technika rokmi neprešla. Že zostal tým istým Gilelsom, ako ho poznali predtým. V podstate to tak bolo. A niektoré technické nedostatky a zlyhania, ktoré sa klaviristovi prihodili v jeho ubúdajúcich rokoch, nezmenili celkový obraz.
Umenie Emila Grigorievicha Gilelsa bolo veľkým a zložitým fenoménom. Nemožno sa čudovať, že to občas vyvolalo rôznorodé a nerovnaké reakcie. (V. Sofronitsky raz hovoril o svojom povolaní: len to, že v ňom má cenu, ktorá je diskutabilná - a mal pravdu.) počas hry prekvapenie, niekedy nesúhlas s niektorými rozhodnutiami E. Gilelsa [...] paradoxne zmena po koncert k najhlbšej spokojnosti. Všetko padne na svoje miesto" (Recenzia koncertu: 1984, február-marec / / Sovietska hudba. 1984. č. 7. S. 89.). Pozorovanie je správne. Vskutku, nakoniec všetko zapadlo „na svoje miesto“... Gilelsova práca mala totiž obrovskú silu umeleckej sugescie, bola vždy pravdivá a vo všetkom. A nemôže existovať žiadne iné skutočné umenie! Veď, aby som použil Čechovove úžasné slová, „je to dobré najmä preto, že sa v tom nedá klamať... Klamať sa dá v láske, v politike, v medicíne, oklamať ľudí aj samotného Pána Boha ... - ale v umení sa nedá klamať...“
Programy je možné počúvať na frekvencii 102,3 FM - Kolomna, Juh Moskvy a Moskovský región Môžete sa pripojiť k online médiu rádia "Blago" z Kolomny a počúvať naše programy 24 hodín denne. Ráno môžete začať cvičením. Potom vám filozofia pomôže dať si rozum do poriadku na „Univerzite“. Cez obednú prestávku je príjemné počúvať autorskú pieseň, program Čas kultúry vám predstaví umelcov, skladateľov, spisovateľov. Nádherné rozprávky o Občanoch neba a pár minút vážnej hudby zabránia čítaniu dobrej knihy. Pred spaním pozvite deti, aby si vypočuli rozprávku v rádiu a sami sa naučili nové veci z histórie vlasti.
Počúvajte mediálne rádio "Blago" online.
>Adresy online vysielania
>Ponúkame 6 rôznych streamov online mediálneho vysielania z Kolomnej, ktoré je možné počúvať v rôznych kvalitatívnych kategóriách.
Ak chcete počúvať online na smartfóne so systémom Android (HTC, Samsung, Sony, LG atď.), odporúčame vám nasledujúce bezplatné aplikácie:
Aké je médium Rádia Blago 102,3 FM v Kolomnej?
>Internetové médiá www.site
Osvedčenie o registrácii masmédií El č. TU50-02262 vydané Federálnou službou pre dohľad nad komunikáciami, informačnými technológiami a masovými komunikáciami (Roskomnadzor) neziskovej organizácii Charitable. 16.09.2015
Redakcia neposkytuje základné informácie.
Už viac ako desať rokov funguje stránka rádia "Blago" 102,3 FM v Kolomnej a je zaujímavá pre poslucháčov online aj offline rádia.
Toto všetko sa deje len kvôli vám!
Ešte raz ďakujem! Tiež ťa máme radi!
Irina Zaitseva, šéfredaktorka
kultúrny čas
>Napíšte nám:
Všeobecná adresa redakcie:
právne informácie
>Redakcia a vydavateľstvo
© Webová stránka 2000-2015
Všetky práva vyhradené
Webová stránka online médií 102,3 FM
Osvedčenie o registrácii masmédií El č. TU50-02262 vydané Federálnou službou pre dohľad nad komunikáciami, informačnými technológiami a masovými komunikáciami (Roskomnadzor) neziskovej organizácii Charitable. 16.09.2015
Pravidlá používania materiálov
Stránka www.site (ďalej len Stránka) obsahuje autorské materiály, ochranné známky a iné zákonom chránené materiály, najmä texty, fotografie, video materiály, grafiku, hudobné a zvukové diela a pod.. Redakcia stránky vlastní autorské práva na použitie obsah Stránky (vrátane práva na výber, usporiadanie, organizáciu a transformáciu údajov obsiahnutých na stránke, ako aj samotných zdrojových údajov), pokiaľ nie je v obsahu materiálov zverejnených na stránke osobitne uvedené inak.
Používateľ siete má na to právo
Použitie uverejnených textových materiálov v rozsahu najviac 300 (tristo) znakov, s výnimkou interpunkčných znamienok, s uvedením mena autora, ako aj s odkazom na stránku a adresu www.site. Pri opätovnej tlači materiálu musí webová stránka na internete uviesť adresu (URL), na ktorej bol materiál pôvodne uverejnený;
Bezplatná reprodukcia zvukových súborov, videí a fotografií na osobné nekomerčné účely (osobné blogy, iné osobné zdroje). Pri tomto použití musíte uviesť meno autora (meno fotografa),
© Rádio "Blago" a adresa: www.site.
Vo všetkých prípadoch budeme vďační, ak nás budete informovať o použití našich materiálov. Úplná alebo čiastočná reprodukcia materiálov uverejnených na webovej stránke www..ru bez písomného súhlasu držiteľa autorských práv je zakázaná.
Príbeh
>"Vo vzduchu Kolomna znie - Kolomna Radio "Blago". Môžete nás počúvať na 102,3 FM a živé vysielanie na našej webovej stránke."
Ako by sme si mohli myslieť, že myšlienka vytvorenia Rádia Kolomna môže prerásť do reálneho projektu, za ktorý vďačíme len stránke Rádia pre seba. Ani sme nedúfali, že raz prejdeme týmto vratkým rebríčkom „Masmédií“ a jedného dňa zrazu uvidíme v rukách niekoľko druhov „Licencií“. Preto je úprimná vďačnosť Sergejovi Komarovovi, generálnemu riaditeľovi Radio Broadcasting Technologies LLC, jeho úžasný optimizmus: „Urob to a bude to fungovať“, inšpirovalo nás.
Podporila nás Valentina Tereshková, prvá kozmonautka na svete. Jevgenij Velikhov, prezident ruského výskumného centra „Kurchatov Institute“, Vasily Simakhin, Alexey Pavlinov, Roman Falaleev, Igor Shakhanov pomohli vytvoriť technickú základňu. Abatyša Xenia, abatyša Novo-Golutvinského kláštora Najsvätejšej Trojice, Ludmila Shvetsova, Elena Kamburova, Grigory Gladkov, Larisa Belogurova, Valery Shalavin, Sergey Stepanov, Vladislav Druzhinin-režisér, Leonid Kutsar-herec, Stanislav Fedosov a hlasový herec naše programy. Všetkým vám, ktorí ste sa podieľali a podieľate na tvorbe Rádia Blago, patrí naša láska a vďaka.
Hudbu začal študovať skoro, jeho prvým učiteľom bol J. I. Tkach, ktorý svojho času študoval v Paríži u slávneho Raoula Punya (učiteľom R. Pugna bol J. Mathias, žiak Chopina).
Emil Grigorjevič Gilels sa narodil v Odese 19. októbra 1916. Hudbu začal študovať skoro, jeho prvým učiteľom bol J. I. Tkach, ktorý svojho času študoval v Paríži u slávneho Raoula Punya (učiteľom R. Pugna bol J. Mathias, žiak Chopina). Tkáč si hneď uvedomil, s akým talentom má do činenia. Gilels mal len 9 rokov, keď učiteľ vo svojom popise napísal: "V budúcnosti bude ZSSR obohatený o klaviristu svetovej úrovne."
11. júna 1929 mal Gilels svoj prvý samostatný koncert. O 50 rokov neskôr, v roku 1979, oslávil túto udalosť koncertmi v opere v Odese a vo Veľkej sále Moskovského konzervatória.
V roku 1930 Gilels nastúpil na Odeské konzervatórium do triedy B. M. Reingbalda, ktorého považoval za svojho skutočného učiteľa hudby, a o rok neskôr hral na Celoukrajinskej súťaži hudobníkov v Charkove. V tom istom roku 1931 si ho vypočul Arthur Rubinstein, ktorý prišiel na turné do Odesy, a neskôr si viackrát spomínal na svoje prvé stretnutie s Gilelsom: "Nenachádzam slová, ktorými by som opísal, ako hral. Poviem jednu vec: ak niekedy príde do Spojených štátov, nemám tu čo robiť."
V roku 1933 na prvej celozväzovej súťaži interpretov prevrátil šestnásťročný mladý muž v Moskve málo známy všetky prognózy týkajúce sa výsledku súťaže. „Dobre si pamätám,“ povedala klaviristka Maria Grinberg, „ako hral Lisztovu Parafrázu na tému z Mozartovej Figarovej svadby a ako celé publikum vstalo pri poslednom vrchole.“ Po bezpodmienečnom víťazstve v súťaži sa Gilels preslávil po celej krajine. Chcel byť všade počuť. A hral veľa, až tak veľa, že na potrebnú pokojnú prácu nebolo dosť času. A potom mladý klavirista so svojou charakteristickou odhodlanosťou preruší svoje koncertné vystúpenia a vráti sa do Odesy, k Reingbaldovi. Po absolvovaní konzervatória v novembri 1935 odišiel Gilels do Moskvy, na Školu vyššieho majstrovstva na Moskovskom konzervatóriu, kde sa jej vedúcim stal G. G. Neuhaus. Čoskoro prichádza Otto Klemperer na turné do Moskvy a Gilels s ním hrá Beethovenov Tretí koncert. Dramatik Alexander Afinogenov si vo svojom denníku zapísal: Gilels "sa dotkol kláves - a klavír zazvonil s akousi čistotou a prenikavosťou. A Klemperer viedol orchester, akoby ho položil pod klavír - vytvoril pre interpreta mäkké pozadie, od r. tento klavír vyhral ešte viac a publikum to ocenilo“.
V roku 1938 sa v Bruseli konala medzinárodná klavírna súťaž Eugene Ysaye, ktorej prestíž bola mimoriadne vysoká a program bol obzvlášť náročný. Už len zoznam mien členov poroty rozochvieva každého hudobníka: Walter Gieseking, Emil Sauer, Arthur Rubinstein, Robert Casadesus, Samuel Feinberg, Carlo Cecchi, Leopold Stokowski... Zloženie účastníkov bolo veľmi silné, stačilo povedať, že medzi nimi bol aj Arturo Benedetti Michelangeli. Gilels vyhral suverénne víťazstvo. Emil Sauer, žiak Franza Liszta a Nikolaja Rubinsteina, povedal, že taký talent nepočul za posledné polstoročie, teda od čias svojich veľkých učiteľov.
Ale v hudobníkových pravidlách nebolo ticho zbierať ovocie úspechu - tvrdo pracuje, nedáva si prestávku. V tom istom roku zostala škola vyššej excelentnosti pozadu a Gilels začal vyučovať na Moskovskom konzervatóriu. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Gilels hrá vo vojenských jednotkách, v nemocniciach, v tyle; jeden z prvých ide do obliehaného Leningradu. V roku 1945 vystupuje v Postupime na konferencii predsedov vlád ZSSR, USA a Veľkej Británie.
Po skončení vojny dostal najdôležitejšie poslanie: po prvý raz v mnohých krajinách reprezentovať sovietske umenie, umenie víťaznej krajiny. V roku 1955 sa teda ako prvý zo sovietskych hudobníkov vydal na turné po Spojených štátoch, kde vyvolal senzáciu.
Prešli roky. Gilelsova koncertná činnosť nadobudla celosvetový rozmer. Kdekoľvek hral - všade sa triumfy stali takmer obvyklým "pozadí". Vystupoval s najslávnejšími orchestrami a dirigentmi a jeho platne sa dostali do domovov miliónov ľudí. 12. septembra 1985 Gilels koncertoval v Helsinkách, ktorý sa ukázal byť posledným v jeho živote; o mesiac neskôr, 14. októbra, náhle zomrel v Moskve.
Gilels mal obrovský repertoár, bol univerzálny v schopnosti robiť „svoju“ hudbu rôznych období a štýlov – od Mozarta po Prokofieva, od Beethovena po Stravinského.
